Pokhara

V Pokhare sme sa vecer ubytovali v casti Lake side, co je turisticka stvrt, kde sa turisti po treku davaju dokopy. Su tu puby, restauracie, hotely, velmi vela obchodov so vselicim a rozne atrakcie. Stretli sme tu mnoho turistov, ktorych sme stretavali po ceste. Prisla sem aj Dorka so svojou skupinou, takze sme s nimi mohli stravit este nejaky cas pocas 2 dni. Brano si tu dal Parahowking let (nieco ako paragliding, len vedla vas lieta sokol). Ja som tu zostal 5 dni a vydal sa do chitwanskeho narodneho parku. Brano tu ostal par dni a Saso s mamou sa vydali tiez do Chitwanu a potom do Kathmandu.

Muktinath - Pokhara

Kedze z Muktinathu uz isla dost prasna cesta, po ktorej chodili auta, nemalo vyznam chodit po cestach zaprasenych od aut, preto sme dalej isli jeepom. To, ze jeep bol pre 10 ludi a sli sme v nom 14, bolo normalne. Cestou sme este jedneho zobrali, takze nas bolo 15 - proste taky Indian style. V Jomsone sme isli najst autobusovu stanicu a vyrazili sme do Tatopani (tepla voda), kde su teple kupele v prirode. Po namahavej ceste terennym autobusom sme vecer dorazili do Tatopani. Cesta bola fakt drsna, sofer isiel ako blazon, co nebolo lahke hlavne pre slabsie povahy a zeny. Sedeli sme vzadu, kde nas to dost nadhadzovalo, obcas aj vyhodilo zo sedadla, pripadne sme si hlavu udreli o strop autobusu. Po jednej takej prihode miestny chlap povedal soferovi, aby isel pomalsie. Miestami sme isli na okraji 500 a viac metrovych utesov, takze cesta bola trochu nebezpecna. V Tatopani sme sa ubytovali a isli sme si dat teply kupel. Boli sme v nadmorskej vyske asi 1250 m.n.m., co znamenalo, ze sme uz v tropickom pasme, kde rastli banany, pomarance a ine ovocie a zelenina. Rano sme sa zobudili a videli nadherny vyhlad na Himalaje. Na obed sme sa vybrali do Benni a Pokhary, kde sme po sedemhodinovom cestovani i vystupili unaveni.

High Camp - Thorong la - Muktinath

Rano o 6 sme vyrazili. Isli sme na to - na vystup cez Thorong la (5416 m.n.m). Rano som si nabral trochu vody a kedze bolo -12 °C, po chvilke som zistil, ze som si oblial ruku vodou, musel som si ju asi 10 minut zohrievat. Ako som isiel, zacalo postupne vychadzat slnko, svietilo na konciare vrcholov a osvecovalo ich oranzovym odtienom, vyzeralo to pekne, az gycovo. Cestou som stretaval ludi, ktori nevladali a podnikavi miestni im hned ponukali odvoz na konoch za mastnu odplatu :). Ked slnko uz vyslo a svietilo na cestu, nebola taka zima a hned sa islo lepsie. Sem-tam boli nejake oblaky, ktore po chvili odisli. Po hodine som sa zastavil v coffee shope, kde som stretol Brana, ktory isiel prvy. V tom mraze padol teply caj velmi dobre. Ked som dopil caj, tak dorazil Saso s mamou a tetou, takze sme boli pekne spolu a vsetko islo, ako malo. Nad  5000 m.n.m. sa tazsie dychalo, takze som musel zvazit kazdy pohyb a hybat sa pomaly, aby sa telo moc nezadychalo. "Pomaly dalej zajdes" tu platilo tisicnasobne viac ako v nizinach. Po 3 hodinach som mal toho uz naozaj dost, aj ked to nebolo take strme stupanie, ale kazdy kopcek bol zaberacka. Nasi nosici boli vpredu, aj ked nechapem, ako mohli taki mali muzici s takou tazkou vahou ist takym tempom (asi lepsia kondicka). Ked som uvidel na kopci viat vlajky a videl som tam malu budu, bolo mi jasne, ze to je vrchol. Akonahle som ho uvidel, mal som taky pocit, aky sa zaziva par krat za zivot. Zabudol som na chorobu aj vsetku unavu. Aj ked to bolo este asi 15 minut, uz som to ani neregistroval, proste som tam isiel. Na vrchole som zbadal nosicov, ktori mali toho dost a tiez boli radi, ze uz pojdeme len z kopca. Zvital som sa s Branom, zagratulovali sme jeden druhemu, porobili zopar fotiek, dali si caj a medzitym prisiel aj Saso s mamou a tetou, takze sme to zvladli vsetci. Porobili sme este zopar fotiek spolocne a vybrali sme sa dole, lebo prichadzali oblaky a fukal tam vietor. Kedze sme uz isli dole z kopca, tak sa nam islo velmi lahko. Sily tak neubudali, len kolena dostavali zabrat. Cakal nas zostup 1700 vyskovych metrov, co bolo fakt dost. Cesta bol miestami dost strma a moje palicky ma zachranili, ked som sa smykol. Nemat ich, tak by som mal natianute slachy alebo nieco rozbite. Kedze sme boli v tazkom terene, tak som si obul trekove topanky, co nebolo najlepsie na chodzu z kopca; mal som otlacene prsty na nohach. Krajina za kopcom bola nadherna, mali sme vyhlad na Mustang. Okolo nas to vyzeralo ako na mesiaci, same kamene a skaly, nic zive, sem-tam sneh alebo zvetrala snehova lavina. Po siedmich hodinach od startu sme sa dostali do horneho Muktinathu, kde sme si dali nejake obcerstvenie a pokracovali sme dalej. Na hoteli padla velmi dobre horuca sprcha a uz nebola taka zima ako hore. Vecer sme sa stretli s Dorkinou skupinou, porozpravali zazitky a tazky den bol za nami.

Yak Karka - High Camp

V Yak Karke sme pockali na druhu skupinu, ktora bola na Tilitcho lake. Pocas 2 dni stravenych v Yak Karke sme trochu odpocivali a aklimatizovali sa na nadmorsku vysku. Rano sme vyrazili o 7 hodine, pocasie nevyzeralo najlepsie, na dvore hotela bola zamrznuta voda. Hned za dedinou som citil rozdiel v riedkosti vzduchu a cim vyssie sme isli, tym viac to bolo citit. Pocity som mal zmiesane, lebo krajina sa premenila na krajinu zo strasidelnej rozpravky, vsade sedo, hmla, oblaky, same skaly, dole v doline tiekla rieka a rastli tu len male kriky, ktore obzierali pasuce sa yaky. Do toho nam zacalo snezit a chodniky boli poskodene zosuvom skal. To bola jedna z tvari Himalajii, ktoru som este nevidel. Za 3 hodiny sme prisli do Thorong Pedi (4450 m.n.m.), tu sme povodne chceli zostat spat, aby sme neporusili pravidlo neprekrocit 500 vyskovych metrov medzi spankom. Dali sme si caj a nejaky lahky obed, pockali sme na Dorkinu skupinu. Kedze pred nami bola najstrmsia cast treku, rozhodli sme sa, ze radsej ideme teraz po obede, ako zajtra rano o 5 hodine s lampami na hlavach. Saso vybehol hore do High Campu (4850 m.n.m.) a snazil sa zohnat nejake ubytovanie hore, zohnal ho, takze sme mohli ist v pohode s tym, ze mame kde spat. Dorka ostala dole so svojou skupinou.
Po 1 a pol hodine sme dorazili hore do High Campu. Bolo dost citit ten vyskovy rozdiel, aj teplotu, aj hustotu vzduchu. Ja som si dal pol tabletky diamoxu, aby som nedostal vyskovu nemoc, kedze sme prekrocili vyskovy limit. Ubytovanie bolo velmi velmi jednoduche, strava bola v pohode, aj ked s nadmorskou vyskou rastli ceny. V High Campe sme sa stretli s jednym Slovakom Rudom a Sasova mama ho spoznala, ze to je znamy znameho (aky je ten svet maly). Vecer sme sedeli v spolocenskej miestnosti, kde boli asi vsetci. Hrali sa karty, rozpravalo sa a podobne spolocenske aktivity, bola to asi jedina miestnost, kde sa kurilo. Vecer o 8 sme sa vybrali lahnut si a odpocinut si. V izbe bolo sviezo, ale asi tam nemrzlo, podla toho, ze voda tam nezamrzla. V noci sme sa zobudili a nemohli sme poriadne spat, asi kvoli vyske, tazsie sa dychalo. 

Gusang - Yak Karka (16.11.2010)

Cesta z Gusangu bola fajn, prevysenie iba 300 metrov, isli sme asi 2 hodiny, ale pocas vystupu bolo viac a viac citit nedostatok kyslika, cize sme museli robit pomale plynule pohyby a zvykat si na riedkost vzduchu. V Yak Karke (4067m.n.m.) boli skoro vsetky izby obsadene, nastastie nam Prem (nosic) vybavil jednu este pred nasim prichodom.

Manang - Gusang (15.11.2010)

 
V pondelok rano sme sa rozhodli ist pomaly do Gusangu. Kedze sme mali 3 noci k dobru, tak sme sa nemuseli ponahlat. Vzdialenost bola mala, takze po 2 hodinach sme boli na mieste. Kedze sme sa pomaly blizili k styritisicovke, zacali sme mat problemy s dychanim. V Gusangu sme mali hotel s peknym vyhladom a mohli sme sa opalovat, relaxovat a kochat nadhernym vyhladom. V noci som mal problemy s dychanim, vzduch je tu redsi, zaspaval som asi 10x, ale zakazdym som sa zobudil na to, ze nedycham. Nebol to najlepsi pocit, ale nakoniec som zaspal. Rano som sa zobudil a naskytol sa mi krasny pohlad na Gangapurnu. Len co som otvoril oci, tak som videl ako sa luce slnka opieraju o vrchol stitu. Sice bola dost velka zima, ale ten vyhlad stal za to.

Bhraka - Manang (13.11.2010)

Konecne po dnoch chodenia den volna. Rano sme vstali asi o 9.00, nikam sa neponahlame, presuvame sa do vedlajsieho mesta Manang, co je iba 30 minut. Peso ideme sirokym udolim s nadhernym vyhladom na zasnezene vrcholy. Cesta tu je prasna, kamenista a na okolitych suchych poliach sa pasu poniky, kravy a kozy - moc tu toho na jedenie nemaju. Manang je hlavne mestecko oblasti Manang s par hotelmi, obchodikmi, pekarnami a kinom. Dobre miesto na relax a aklimatizaciu. V mestecku sa da oprat pradlo, ist na dobre europske kolace, dobru kavu, pozriet si miestne muzeum, ist na internet a podobne vymozenosti, co su nam momentalne vzacne. Osobne sa necitim najlepsie, lebo po vcerajsom namahavom dni sa citim slabo a boli ma hrdlo, zase nejaky zapal hrdla, takze vacsinu dna sedim na terase, opalujem sa a rozpravam so spolucestujucimi. Bol som pozriet aj miestnu cukraren, kolace su vynikajuce, hlavne po siestich dnoch jedenia Dalbatu. Vecer sme isli s Dorkou pozriet do miestneho kina. Za 2 eura sme si kupili listok a isli si pozriet film Himalaya. Nezabudnutelny zazitok. Drevene lavice umiestnene zhora nadol ako v kine,  na nich sedatka z jakov, piecka v strede kina a vedla nej umiestneny projektor. Na stenach visia vlajky europskych futbalovych klubov (Chelsea, Liverpool, ManU, Barcelona a postery spevakov a skupin - Shakira, Metallica a pod.). V strede filmu urobili prestavku, priniesli nam cierny caj a pukance - proste Amerika. Film, ktory sme pozerali, bol s anglickymi titulkami a dej sa odohraval v Himalajach. Vrelo odporucam si to pozriet.
 
14.11.2010
 
Nakoniec sa vacsina rozhodla ist k jazeru Tilitcho a ja zostavam v Manangu dalsiu noc a potom sa pomaly posunieme so Sasovou mamou a tetou do Gunsangu. Cez den sme sa boli pozriet na vyhliadku nad Manangom. Isli sme okolo pekneho jazera, ktore sa vytvara topenim sa gangapurnoveho ladovca a voda je v nom gycovo tyrkysova. Ked sme isli na vyhliadku, videli sme, ako sa pustila lavina z ladovca. Nazivo som videl padat lavinu prvy krat. Kedze som sa necitil najlepsie, tak som si nasadil antibiotika, nakolko problemy s kaslom a zapchatym nosom neprestali.

Marek

Upper Pisang - Bhraka (12.11.2010)

V Upper Pisangu sme rano porobili fotky Anapurny 2 a vyrazili sme smerom do dediny Bhraka. Za Upper Pisangom sme presli cez borovicovy les popri peknom malom jazierku s tyrkysovo-zelenou vodou. Ziadne stupania, ale pred dedinou Ghyaru sme dorazili pod riadny kopec - asi 400 vyskovych metrov. Bol to test na kondicku a taktiez na dychanie, kedze sme uz prechadzali 3000 m.n.m. Tam ako keby sa krajna zmenila a vsetko bolo kameniste, prasne, bez stromov. Do mesta Ngawal sme prisli dost neskoro a dost unaveni a dali sme si neskory obed. Kedze cas utekal, museli sme sa poponahlat. Presli sme okolo miestneho letiska v dedine Humde s nespevnenou pristavacou drahou a pokracovali sme dalej. Nas ciel este nebolo vidiet ani z kopca, takze to znamenalo, ze mame este poriadny kus cesty pred sebou. Museli sme zabrat, presli sme asi cele udolie a dediny Bhraka nikde. Dost zapoteni sme stretli jednu domorodkynu a pytali sme sa jej, ci je ta dedina pred nami dedina Bhraka. Samozrejme bola, ale to bol len zaciatok. Domaci nam povedali, ze nas hotel je este asi 15 minut cesty. Kazdy den sme presli asi 20 km peso v terene,   co je dost a citili sme to. Mna strasne boleli ramena z maleho ruksaku.V dedine Bhraka sme sa ubytovali v tom istom hoteli, kde byvala Dorka so slovenskou skupinou.

Chame - Upper Pisang (11.11.2010)

 
Zo studeneho Chame (2670m.n.m.) sme vyrazili standardne okolo 8.30 rano. Stretli sme tam aj vojakov, ktori si davali rannu rozcvicku v dedine. Cesta viedla popri rieke, co bolo zo zaciatku drsne, kedze nesvietilo slnko, ale akonahle vyslo, vyzliekali sme sa do triciek. Cesta bola super, popri ceste sme videli plno ihlicnanov a miestami bol nadherny vyhlad na Annapurnu 2. Obed sme si dali v dedine Bhretang s nadhernym vyhladom na hory, po obede sme uz len kracali po rovine cez pekny borovicovy les. Dovtedy som nevidel v Himalajach vela divo zijucich zvierat, ale tam som zbadal orla. Rozpatie kridel mal asi 2 metre a letel nam nad hlavami asi 4 metre. Do Upper Pisangu sme prisli cez Lower Pissang, co bola pekna dedina s viacerymi hotelmi, ale ludia v oboch Pisangoch boli zvlastni. V Upper Pisangu sme sa ubytovali uplne hore v najvyssie polozenom hoteli tesne pod budhistickym chramom. Vyhlad z hotela bol rozpravkovy, pozerali sme sa priamo na Annapurnu 2 a pri zapade slnka to bol nezabudnutelny pohlad. Po zapade slnka sa ozvali bubny z budhistickeho chramu, tak sme sa tam isli pozriet. Prave tam prebiehala modlitba siestich mnichov. Presiel som vela budhistickych chramov, ale tento patril k tibetskemu budhizmu a z toho som bol uneseny. Jeden mnich bubnoval, dalsi dvaja trubili na trubkach a jeden hral na nieco podobne ako cineli. Proste zivy koncert. Tibetsky budhizmus je uplne iny od theravadskeho - taky viac hrany a taktiez sa deli este na dalsie podcasti. Bol to velmi pekny zazitok na zaver dna.

Danaqyu - Chame

Danaqyu - Chame
Rano sme sa naranajkovali a vyrazili sme s Branom dopredu ako prvi. Cestou som urobil odbocku na nadherny vodopad, co ma spomalilo asi o 30 minut, takze som zastihol na ceste Sasa s mamou a tetou. Priroda bola nadherna, ihlicnate stromy boli skoro vsade. Cestou sme videli domorodcov, ako si chystaju drevo na zimu. Obed sme si dali v dedine, kde po skonceni obedu dorazila Dorka so skupinou Slovakov. Pred dedinou Koto sme zbadali prve osemtisicovky Annapurna2. Bol to uzasny pohlad. Pred dedinou Chame som pocitil bolest v lavom ramene z nosenia maleho ruksaku. Do dediny Chame sme prisli okolo 14 hodiny, co bolo vcelku skoro. Tak som siel pozriet emaily, kedze nemam ziadne info zo sveta.

Tal - Danaqyu

Tal - Danaqyu
Zobudili sme sa do studeneho rana. Kedze mestecko je hlboko v udoli, aj ked slnko uz svietilo na konciare hor,,,,, takze sme sa vybrali na sever a cakalo nas zdolat asi 500 vyskovych metrov. Po asi 2 hodinach sme stretli turistov, ktori isli opacnym smerom a boli vcelku poobliekani, co znamenalo, ze uz prichadzame do studensieho pasma. Aj priroda sa zacala menit, pribudalo ihlicnanov a vsadepritomne bananovniky uz zmizli. Saso cestou uvidel opice. Ako vsade inde na svete, aj tu sa to rozvija a buduju tu cestu pre terenne auta, aby pohodlni turisti mohli ist az na vrchol. Elektricke vedenia su tu tiez postavene, vidiet ako sa meni tvar krajny. Priroda to nevzdava a robi si, co chce. Na mnohych miestach je cesta zrutena alebo strhnuta alebo zasypana obrovskymi skalami. Robotnici to vsak nevzdavaju, na helikopterach im museli priniest dieslove kompresory a pomaly buduju cestu. Je len otazkou casu, kedy to bude sprejazdnene. Obed sme si dali v dedinke Dharapani a isli sme dalej. Oblakov pribudlo a museli sme sa aj poriadne obliect, lebo akonahle zajde slnko, tak je dost chladno. Pred dedinou Danaqyu som zabadal asi 15 opic, ktore sa nahanali po stromoch. Hore v kopcoch su obyvatelia vacsinou budhisti, co znamena, ze po ceste sme mohli vidiet mnoho budhistickych chramov a budov.

Siange - Tal

Siange - Tal
Vecer sme sa stretli s Dorkou Nvotovou a jej skupinou asi trinastich Slovakov, ktori idu tou istou cestou ako my. Rano sme sa rychlo naranajkovali a vydali sa smer Tal. Hned rano vyslo slnko, takze sme mohli ist v kratkych trickach v super tropickom podnebi. Okolo bolo vidiet mnoho bananovnikov, kaktusov a inych exotickych stromov. Najzaujimavejsie bolo, ze na vrcholoch kopcov v danom udoli rastli palmy (asi 1600 m.n.m.). Obed sme si dali v meste Chyamche (1385 m.n.m.), v super restauracii s vyhladom na cele udolie plne ryzovych poli a na divoku rieku, ktora nim prechadzala. Po obede, asi okolo 16 hodiny, sme prisli do mestecka Tal (1600m.n.m.), ktore sa nachadza na malej rovine, kde rieka vyplavuje jemny piesok. Vyzera to tam ako plaz v srdci Himalajii. Vecer sme videli vo vedlajsom dome miestnu oslavu so zivou hudbou, aj ked celu noc spievali iba jednu pesnicku.

Treking Bhulbhule - Syange

Treking Bhulbhule - Syange

Rano sme sa prebudili a dali si ranajky. Ja s Branom sme sa necitili najlepsie, Brano bol trochu prechladnuty a ja som sa citil dost slabo, ani neviem z coho. V noci som vyskusal novy spacak a zistil som, ze hreje az privelmi, tak som musel vlozku z neho vyhodit a iba sa nim prikryt. Rano o 8.30 bola pred nami 25 km cesta (s Branom sme si povedali, ze taku dialku sme este nikdy nepresli peso :)). Cestou sme stretavali deti, ktore stale oslavovali festival a spievali nam a my sme im za to museli davat peniaze, inak by nas nepustili. Miestami to bolo otravne, ale presli sme to bez ujmy, aj ked sme postupne minuli vsetky drobne. Na obed sme sa zastavili tesne za polovicou cesty v Bahundande v restauraci na vrchu dediny s nadhernym vyhladom na okolite ryzove polia. Celou cestou som si vsimal, ako sme stale v tropickom pasme, aj ked sme vyrazili z 890 m.n.m. a skoncili v 1130 m.n.m. Popri chodniku rastli bananovniky, pomarancovniky a rozne exoticke stromy, ktore som videl v Malajzii, bolo pocut bzukot cikad a piskot vtakov, proste clovek by nepovedal, ze pod osemtisicovkami bude tak teplo. Domaci vravia, ze tu v 1100 m.n.m. nemaju nikdy sneh. Vecer sme sa konecne osprchovali; bolo prekvapujuce, ze mali teplu vodu. Sprcha dobre padla. Objednali sme si veceru ... a pekny den za nami.

Cesta Kathmandu - Besisahar - Bhulbhule

Cesta Kathmandu - Besisahar - Bhulbhule
Rano sme vyrazili minivanom z Kathmandu do Besisaharu, cesta trvala 5 hodin. Kedze bol Dovali festival (nieco ako novy rok u nas), tak nas zastavovali skupiny deti a spievali nam pesnicky, samozrejme nieco za to ocakavali. Zastavovali nas skoro v kazdej dedine, takze sa nam vsetky drobne vytratili z vrecak. Minivan isiel ako cert a cesty boli velmi zle, pekne nas vytriaslo. V Besisahare sme prestupili na terenny autobus, ktory nas mal odviezt do Bhulbhule. Taku cestu som este nezazil. Kedze som sa necitil najlepsie, ostal som sediet v autobuse, Brano so Sasom isli na strechu a s domacimi cestovali asi hodinu na streche. Cesta bola horska, ziadna asfaltka, podobne stupanie ako u mna na chate, takze pocas cesty sme mali vela zazitkov. Bolo velmi zaujimave vsimat si bananove palmy a exoticke stromy a v pozadi konciare osemtisicoviek. Kedze sme boli v nadmorskej vyske asi 800 m, tak tu bolo prijemne teplo. Neskoro po obede sme sa ubytovali a vecer si dali veceru, pricom sme pocuvali spev deti, ktore chodili od domu k domu a spievali nieco ako koledy:).

Nepal Kathmandu

Kathmandu

Po pristati a vizovych formalitach som zistil, ze na letisku nefunguje bankomat, takze som nasiel taxikara, ktory ma odvezie do hotela a cestou sa zastavime v bankomate. Samozrejme ma doviezol do hotela, ale do zleho. Bol vecer a bol som unaveny, kedze lietadlo meskalo. Slovensky T-mobile nema v Nepale roaming, a tak som sa nemohol spojit so Sasom, v ktorom hoteli su ubytovani. Zacal som vybavovat nepalsku sim kartu, aby som mohol byt v kontakte s ostatnymi. V Nepale bol ale zaciatok najvacsieho sviatku a nikomu sa uz nechcelo robit, preto kartu kupit nebol problem, ale zaregistrovat uz ano. Nakoniec sa mi to podarilo a spojil som sa so Sasom. Ubytoval som sa a uz bolo 10 hodin vecer. Na druhy den som sa popozeral po stvrti Thamel, ktora je plna obchodikov a restauracii, oproti Indii to vyzeralo ako v Europe. Popozerali sme nejake trekerske oblecenie a isli vybavit povolenie na Annapurna circuit. Kathmandu bolo velmi podobne Indii s tym, ze mne pripadalo cistejsie. Po 2 dnoch prisiel aj Brano, takze sme na dalsi den mohli vyrazit na cestu.

Delhi Odlet

Delhi
Po klasickom meskani a chaose v autobuse z Bhuntaru do Delhi sme dorazili skoro rano do Delhi. Autobus nas vylozil asi 10 km od hotela, takze sme isli riksou, ktora nas odviezla do hotela. Bolo rano, asi 6 hodin, Delhi sa prebudzalo do noveho dna, my sme mohli vidiet realitu - vsade prach, spina a bordel. Ludia sa zobudzali a zacinali prevazat rozne tovary na vozikoch, voloch, riksiach a podobnych jednoduchych dopravnych prostriedkoch. Vychod slnka iba zvyraznoval smog, ktory sa rozprestieral po rannej oblohe. Ubytovali sme sa v dohodnutom hoteli. Po chvilke odpocinku sme sa stretli so Sasom a Nickom a v hoteli uz bol aj Jimo s Ivkou, takze sme sa tam zisli vesela partia :) Na obed sme isli spolu. Na druhy den sme isli so Sasom na letisko na lietadlo do Kathmandu. Cestou bolo mozne vidiet uplne inu tvar Delhi. Kedze pred par tyzdnami boli v Delhi Commonwealth Games, cesta a jej okolie boli ako z ineho mesta; vsetko upravene a ciste. Na letisku sa Saso stretol s mamou a tetou. Brano isiel do Kathmandu autobusom asi 40 hodin. Nick ostal v hoteli a mal by nas niekde dobehnut. Kde, to nikto nevie.

Manikaran

Manikaran
Vecer sme prisli do Manikaranu, ubytovali sa a cakali sme na Sasa, ktory mal prist s Nickom z Toshu. V Manikarane sme sa vsetci stretli a na druhy den sme sa vybrali do Delhi

Jari - Malana

Jari - Malana (zabudnuta dedina)

V Jari sme si zobrali taxik, ktory nas zobral skoro az do dediny Malana. Cesta, na ktorej sme stretavali nakladne auta zo stavby vodnej elektrarne, viedla neuveritelnymi usekmi, castokrat bola vysekana v skalach. Priepasti boli miestami hlboke 500 metrov a vyhlad na lesy a kopce bol nadherny. Ked sme poprosili taxikara, aby nam zastavil, hned zacal balit jointa, aby sa lepsie islo, tak chalani vyskusali. Po asi hodine cesty nas vylozil na ceste a ukazal nam, kadial ist, ze to ma byt 40 minut. Po ceste nas zastavovali ludia, ktori nam stale nukali charas a pytali sa, kolko kil chceme kupit. Dedina Malana je zvlastna v tom, ze tu ziju potomkovia z vojska Alexandra Velkeho a vynimocne je to, ze sa tam cudzinci nesmu dotykat nicoho: domov, ludi, kamenov. Cudzinec domacim nesmie ani nic podat. Ked im chce nieco podat, musi to polozit na zem a oni si to vezmu zo zeme. Na chodniku sa miestni vyhybaju cudzincom. Radsej idu z chodnika dole, ako by sa mali stretnut s cudzincom, je to taky zvlastny pocit. Pred a za dedinou su postavene ubytovne pre cudzincov, v ktorych sa da ubytovat. Tieto ubytovne maju zvacsa ludia z nedalekych miest a na nich sa pravidla voci cudzincom nevztahuju. V strede dediny sme videli tzv. Radu starsich, ktori sedeli na zemi a rozpravali sa. Ked nas videli, ze sa blizime ku kostolu, zacali kricat, aby sme sa nedotykali kostola (pri dotyku zakazanych veci hrozi pokuta 1000 rupii), pretoze ak sa cudzinec niecoho dotkne, musi sa vsetko dotknute poriadne vyumyvat. V minulosti sa to muselo umyvat krvou z koz alebo oviec. Nakoniec sme sa ubytovali nad dedinou s nadhernym vyhladom do dvoch dolin. Ked sme prechadzali dedinou, tak nas domaci sledovali, aby sme sa nicoho nedotkli, sem tam nam niekto ponukal charas a jeden druhemu odovzdavali informacie, ze nic nechceme kupit. Ubytovanie tu bolo velmi skromne a strava taktiez, takze sme tu zostali iba jeden den a vydali sme sa dole peso strmim klesanim. Po hodine sme sa zastavili na ceste, kde sme asi pol hodinu cakali na taxik, o ktory sme sa podelili s tromi domacimi. Taxik nas doviezol az do dediny Jari, kde sme nasadli na autobus do Manikaranu.

Nagara-Jari

Do Nagara sme prisli okolo obeda a stretli sme sa znovu s Fabianom a nasli si hned ubytovanie. Cena bola trochu vyssia, ale suhlasili sme.Cez den sme si pozreli dedinu Nagara zamok a Museum koncert malych undickych deti ktore spievali roznymi jazykmi a dali si veceru a sli spat.Na druhy den sme sa zobudili a chceli zaplatit. Domaci nam ukazal ucet, ktory moc nesedel, kedze tam bolo nauctovanych asi o 300 rupii viac. Ked sme si objednavali veceru, povedal, ze to bude asi 70 rupii na osobu. Na veceru sme dostali thali, co je jedlo pozostavajuce z ryze, sosovicovej omacky a zeleninovej prilohy a dve chapati; vsade sa to predava ako tradicne indicke jedlo spolu. Domaci sa zle vyspal a zacal nam to uctovat polozku po polozke. Ked sme mu vysvetlili, ze sme si neobjednali polozku po polozke, ale ze sme si objednali set, povedal, ze on je veriaci clovek a nebude sa s nami dohadovat. Aj taku tvar ma India. Zaplatili sme (a dostal dobru reklamu na internete) a pokracovali sme do dediny Jari, ktora bola v druhom udoli, takze sme museli cestovat znovu cez Bhuntar a prestupovat, skratka cesta na cely den. V Jari sme sa ubytovali na vrchu dediny, v kludnom rodinom guesthouse. Rodina, ktora ho viedla, bola velmi mila a bol tam taky klud, ze sme sa necitili ako v Indii