piatok 17. decembra 2010

Malajzia KL-Phuket Thajsko

Do KL sme prisli v noci, Brano sa ubytoval pri stanici KL Seentral a ja som siel do mesta, kde ma cakala Sasa. Este som sa trochu natahoval s taxikarmi, ale nakoniec som nasiel normalneho. Dal som mu instrukcie a za 5 minut sme boli v spravnom hoteli. Sasa ma cakala v lobby, tak som sa aspon nemusel vypytovat. Velky ruksak som nechal v Branovom hoteli, takze sa mi islo lahko. Ani jednemu sa nam nedalo spat, mali sme si tolko co povedat . Sasa uz 5 noci mala casovy posun, ktory jej nedovolil spat, ja som tiez nebol unaveny, tak som si isiel upratat veci v pocitaci a ona sa pokusala zaspat. Rano okolo 10tej sme sa zobudili, naranajkovali, porozpravali a po obede okolo 14tej sme vyrazili za Branom a Basom (ktory do KL dobehol na visa run), s ktorymi sme sa mali stretnut, ale nenasli sme sa, takze sme sa najedli sami a pomaly sa vybrali na letisko. Pocas dna som si vsimal take veci, ze na ulici vas nikto neotravuje, nikto nezobre, nie su tam hovna a hlavne nikto netrubi z kazdej strany, vsade normalne prechody, vytahy, ... Proste KL sa mi zdalo byt uplne ciste mesto, kde sa da normalne zit (ked som prisiel zaciatkom roka, mal som opacny pocit). Ked cestujete, je dost dolezite odkial clovek prichadza, pretoze ked som prisiel do KL prvy krat vo februari z Thajska a Europy, tak sa mi to zdalo byt spinave mesto. Teraz po par mesiacoch, ked som sem prisiel z Indie, tak sa mi zdalo, ze KL je cistejsie ako Singapur alebo ine europske mesta. Uzival som si radost a pokoj na uliciach, vsadepritomne obchadzanie a vyhybanie sa. V restauraciach sme dostali pribor, keramicke taniere, wifi pripojenia na kazdom rohu, v autobuse ma kazdy svoje miesto, nikto nesedi na streche a hlavne autobusari netrubia 20 x za minutu, klimatizacia funguje, smetne kose na rohoch ulic. Proste zdalo sa mi prijemne byt v civilizovanej krajne. Na letisku sme sa stretli s Branom a zvitali sa s Basom. Vsetci sme spolu odleteli na Phuket do Thajska

utorok 14. decembra 2010

Kalkata - Odchod z Indie

Kalkata

Nocna cesta do Kalkaty prebehla hladko, samozrejme sme meskali, ale to je v Indii normalne. Na stanici sme videli, ze sme prisli do civilizovaneho mesta - normalne obchody a fast foody. Na stanici sme si hned kupili listok na lod, ktora nas po rieke zobrala na Baba ghat, odkial sme isli taxikom na Saader street. V meste nebehali ziadne autorikse, ani bicyklove rikse, ale plno zltych taxikov. Cesty su dost siroke a su na nich dokonca aj semafory, takze normalna civilizacia. Je tu aj zopar vyskovych budov a starsich renesancnych budov, je vidno, ze to bolo v minulosti hlavne mesto. Na Indiu je tu dost vcelku peknych parkov. Pri rieke sme videli podobne ako vo Varanasi ghaty, kde sa ludia chodia kupat a dusevne ocistit. Na uliciach neboli ziadne byky, ani kravy, len sem-tam nejaky psi, to znamena, ze chodniky neboli zasrane od velkych kravskych hovien, do ktorych vsetci aj tak skakali. Na Saader street sme hladali hotel, ale skoro vsetko bolo plne. Ja som sa stale necitil dobre, mal som stale malariu, aj ked to uz bolo lepsie, bol som bez horucky, ale stale som sa citil slabo. Takze mne to bolo jedno, nechal som to na Brana, nech nieco zozenie. Ja som si sadol na ulici s riksakmi a cakal na neho. Brano isiel s jednym miestnym, ktory hovoril, ze ma hotel za 300 rupii. Samozrejme, ked prisiel do hotela, tak cena bola 800 az 1200 rupii, takze to nezobral. Prisiel naspat aj s nim a chlapik povedal, ze nam ukaze iny hotel. Podakovali sme sa a povedali, ze nie, ale to v Indii oni nepochopia tak, ze ti maju dat pokoj. Takze sa nas drzal a ja unaveny s ruksakmi na chrbte som mu dorazne a hlasno povedal, aby nas nenasledoval a aby sa od nas drzal stranou. Ked to uvideli miestni, zacali na neho kricat, aby nam dal pokoj a zacali ho vyhanat z ulice. Niekto z domacich povedal lamanou anglictinou, ze to je zly clovek. Po par stovkach metrov sa zase podobny priplietol, ze nam chce "pomoct". Hned som mu povedal, nech ide prec, nech sa k nam ani nepriblizuje. Porozumel a sam radsej odisiel. Ked chcete mat v Indii pokoj od tych otravnych dohadzovacov a podvodnikov, netreba im hovorit "nie, dakujem", ale "chod prec" alebo "drz sa stranou", to zatial nakoniec vzdy zabralo. Nasli sme nejaky hotel za 300 rupii, ale uroven hotelov v Kalkate je dost nizka na to, ako to mesto vyzera. Ubytovali sme sa v pravom backpackerskom hosteli. Citil som sa slaby, tak sme sa isli na obed, aby som sa konecne najedol. Po obede sme odpocivali na izbe a vegetili. Druhy den v Kalkate sme sa vybrali trochu prejst a pozriet Victoria memorial. Cestou sme si uvedomovali take veci, ako ze po 2 mesiacoch ideme po prechode a dokonca aj so semaforom a este k tomu vsetky auta stali na cervenu, takze nikto nas neohrozoval. Dokonca chodniky boli vydlazdene zamkovou dlazbou a policajti davali pozor na premavku. Pekne vysadene parky a ulice vcelku ciste, takze sme mali pocit, ze sme v nejakom juhoeuropskom meste, s tym ze tu jazdi 40 000 retro taxikov (stale sa vyrabaju, ale vyzeraju ako z 50tych rokov). Vecer sme sa boli pozriet na blizsky New Market, na ktorom sme videli predavat vsetko mozne - potraviny, maso, oblecenie, drobnosti a zbytocnosti. Vsetko bolo pekne nasvietene, nebolo to tak zaprasene ako v ostatnych castiach Indie a niektori tam mali dokonca aj klimatizovane stanky. Obchodnici boli trochu otravni, tak sme ich odbijali s tym, ze nemame peniaze. Pohotovo hned hovorili, ze to nevadi, ze staci plastic card :). Proste India. V poslednych dnoch sme toto spojenie uz hovorili casto s usmevom na veci, ktore sa tazsie chapali. Vecer som chcel predat moj second hand guidebook v obchode za 300 rupii (mna stal 500), ponukli mi zan 100 rupii, som sa im vysmial, ze oni to predavaju za 600 a mne chcu dat 100 (proste videli bieleho, tak ho chceli poriadne osklbat). Tak som ho nepredal a beriem ho do KL, tam ho predam lepsie. Vecer sme este posedeli na terase s ludmi z hotelu a rozpravali sa o cestovani a zazitkoch a vsetci resp. vacsina mieri tym istym smerom, teda do Thajska, zopar na ten isty ostrov ako my. Proste po Indii je Thajsko na relax najlepsie.
Posledny den rano som sa uz citil lepsie, sil trochu pribudlo, takze hned som si dal velke ranajky s cerstvym dzusom a skocil som na postu. Ako som sa vracal do hotela, na ceste ma jeden motorkar zrazil. Prechadzal som cez cestu, videl som ho, ale kedze nemal blinker, ze odbaca, tak som pokracoval a bral som to tak, ze ide rovno. Samozrejme v Indii je mozne vsetko, tak zacal trubit, ale ja som bol uz na ceste, takze mi chytil koleno svojim kolenom. Nastastie sa nic nestalo a nemal som stret so samotnou motorkou. Neunuval sa ani zastat, pokracoval dalej ....proste India. Povedal som si, ze posledny den v Indii a zrazi ma miesty pirat. Mal som velke stastie, z hora na mna davali velky pozor. V hoteli sme sa odcheckovali o 11 a isli sa este naobedovat a taxikom sme isli na letisko. Samozrejme cesta plna zazitkov, na krizovatkach dopravne zapchy, vsade plno taxikov. Zasa sme videli neuveritelne - odtahovu sluzbu na motorky. Tak, ako u nas odtahuju auta, tu odtahuju motorky. Funguje to asi tak, ze policajt ide na motorke a za nim ide odtahova sluzba. Policajt niekde zastavi, ukaze prstom a uz nakladaju motorku a idu prec. Pokuta je do 500 rupii, co je asi 9 euro. Paradoxom je, ze doteraz sme videli v Indii motorky parkovat vsade a vsetkymi smermi, proste bezohladne a tu v Kalkate maju dokonca odtahovu sluzbu. Kalkata je skratka europskejsia a cistejsia, tazko ju porovnavat so zbytkom Indie. Cestou bolo vidiet mnoho starych budov postavenych v renesancnom style (asi nieco podobne moze byt na Kube), ale velmi zanedbanych. Taktiez sme tu videli drahe hotely a restauracie pre velmi bohatych Indov a rozne znackove obchody. Proste India - luxusny obchod a hned vedla neho dom s plno odpadkami. Na letisku bola taka zima, ze som si musel obliect bundu, lebo klimatizacia na plne obratky znamena, ze to je dobre pre Indov. Proste India. Bezpecnostne kontroly su tu asi este horsie ako v Izraeli. Asi 7 krat som musel ukazovat pas a letenku, batozinu na zacheckovanie sme museli najprv nechat zoskenovat a az potom zacheckovat. Skenovanie osob prebieha asi tak, ze prejdete cez ramovy detektor ako u nas v Europe a aj ked to nic nesignalizuje, tak vas este scanuju rucnym scanerom a ked nic nezazvoni, tak vas pekne este poobchytkavaju, pritom stojite na vyvysenom schodiku ako trestanec s rozpazenymi rukami. Samozrejme to je rozdelene na muzsku a zensku radu. Proste India :). Kazda batozina, kamera prevesena cez krk, kabelka cez rameno, vsetko, co ide do lietadla, musi byt oznacene paskou, ze to preslo cez scaner. Toto vam este 2x skontroluju pred vstupom do lietadla. Ale to, ze sikhovia (to je kasta s tymi turbanmi na hlavach) mozu ist do lietadla s nozom, lebo oni musia mat noz stale pri sebe (samozrejme iba vnutrozemske lety), je v pohode. Proste India. My musime vyhadzovat flasu s vodou a za check-inom si kupovat novu predrazenu o niekolko stoviek percent a hrozivo vyzerajuci chlapy s dlhymi bradami, ktorych by sa asi vacsina zien v Europe zlakla, mozu ist na palubu s nozom .... :). Konecne sme boli radi, ze to cele bezpecnostne divadlo mame za sebou a ze sedime v lietadle do KL, kde nas caka Baso a Sasa. Povedali sme si "Zbohom India".

pondelok 13. decembra 2010

Bodgaya-Malaria

11/12/2010
Bodgaya - Malaria 
Bodgaya je putnicke miesto pre budhistov, kde bol osvieteny pod stromom Budha. Chodi sem vela turistov z budhistickych krajin. Je tu viacero klastorov, pricom kazda krajna ma svoj a je tu nadherna velka socha Budhu. Prvy den sme viac menej boli na izbe a vecer sme sa isli najest. Zistili sme, ze tu je velmi vela komarov. Po veceri som sa citil nejaky slaby, trochu ma bolelo hrdlo, tak som myslel, ze to bude asi a ze to prejde.V noci som sa zobudil na ohromnu zimnicu, triaslo ma, musel som zobudit Brana, aby ma prikryl s jeho teplym spacakom (kedze ja som svoj uz poslal na Slovensko). Dal som si paralen a spal som dalej. Teda snazil som sa spat dalej. Bolelo ma cele telo, kazdy pohyb bol bolestivy a hlavu mi islo odtrhnut, oci ma neuveritelne boleli a do toho ta strasna zimnica. Hned ako sme rano vstali, isli sme k doktorovi. Poslali nas k miestnym doktorom, ale nikto nebol v ordinacii alebo nas posielali prec. Jedina moznost, ktora ostavala, bolo ist do mesta Gaya asi 20 minut autoriksou. Citil som sa velmi slaby, nedokazal som ani udrzat hlavu vzpriamenu a do toho bolest hlavy a oci - proste kombinacia toho najhorsieho a do toho este problemy s travenim. Nikomu to neprajem. Do nemocnice sme prisli okolo 9 rano. Samozrejme bola plna ludi, ked nas uvideli na recepcii, zaregistrovali ma, zaplatili sme vstupny poplatok a cakali na doktora. Za 20 minut nas zavolali, ze mame ist k doktorovi. Potesilo ma, ze nemusime cakat v rade. Ked sme cakali v ordinacii, sedeli tam este dvaja Indovia a dvaja asistenti doktora. Bolo mi tak zle, ze som si musel lahnut na lehatko. Ked prisiel doktor a uvidel ma a povedal som mu, ake mam problemy, tak skonstatoval, ze mam lahku malariu (co ma potesilo, lebo s Branom sme si mysleli, ze to je horucka Dengue). Doktor bol velmi mily, hovoril anglicky s tvrdym indickym prizvukom, ale podstatne bolo, ze to bol dobry clovek. Porozpravali sme sa s nim o Europe, o politike vo svete, o Slovensku a bolo vidiet, ze je rad, ze sa s nami moze rozpravat. Personal nemocnice si nas chodil obzerat ako atrakciu. Ku koncu doktor povedal, ze od nas nechce ziadne peniaze, tak nam ich vratil a zobral si asi 50 rupii (co je asi 80 centov) za antimalarika a dalsie dva lieky. Povedal som mu, ze pri problemoch s travenim v Izraeli mi pomohla Coca Cola a spytal som sa ho, ci nou mozem zapit lieky. Tak zazvonil na zvoncek, ihned prisiel jeden clovek z personalu a poslal ho kupit colu. Za 5 minut bola cola na stole a doktor trval na tom, aby som zjedol tabletky. Tak som ich zapil, este sme sa potom spolu rozpravali a povedal nam, ze mame este pockat. Bolo nam blbe zaberat ordinaciu, ked vonku cakalo asi 20 ludi, ale v Indii cas nehra rolu. Chceli sme zaplatit za colu, ale nechceli od nas peniaze, ze to je v poriadku. Ked sme vysli na ulicu, jeden z personalu isiel zohnat autoriksu. Nasadli sme a isli do Bodhgaye. Po uziti liekov bolesti hlavy ustupili. Takze som lezal a potil sa. Doktor nam dal jeho telefonne cislo s tym, ze mu mame zavolat vecer o siedmej, ako sa citim. V noci som mal zaludocne problemy, takze som toho moc nenaspal, preto som bol rano rozhodnuty ist opat za doktorom. Mali sme uz kupene listky na vlak na 23.00, tak sme sa odcheckovali z hotela a isli sme do Gaye, kde sme pri stanici nasli hotel, zlozili sme si v nom veci a isli k doktorovi. Doktor nas zase vrelo prijal. Povedal som, ake mam problemy, dal mi lieky a povedal, ze do dvoch dni to prejde. Bolo velmi prijemne sa s nim porozpravat. V jeho ordinacii bolo vidiet, ako v Indii funguje kastovy system. Pri stole mal 3 gombiky, ktorymi si volal svoj personal, ked nieco potreboval. Nahodou sme sa ho opytali, ci nevie, ako to funguje s nasim listkom, ked sme boli na waiting liste (co znamena, ze vies, kedy, kam a s ktorym vlakom ides, len nevies, kde mas miesto a to sme potrebovali zistit). Pozrel na listok, zazvonil na zvoncek a hned prisiel clovek, ktoremu to dal vybavit. Za 5 minut sme mali napisane cislo vagonu a cisla miest. Popritom zazvonil na dalsi zvoncek a priniesli mu mapu sveta. Vytiahol lupu a pozeral na mape, kde je Slovensko. Porozpravali sme mu nas plan cesty, on si zapisoval nazvy leteckych spolocnosti, ktore sme mu radili a podobne. Od doktora sme isli do hotela a tam sme ostali nakolko v Gaya nebolo najprijemnejsie. Vecer o 22.00 sme sa vybrali na stanicu, kde to bolo dost drsne. Vsade po zemi lezali ludia, spina najvacsia, prach, zapach z vykalov, plno komarov a vsetci na nas pozerali, ako na mimozemstanov. Nikto sa neusmieval, iba zizali. Po nasich cestovatelskych skusenostiach sme si s Branom povedali, ze uz mame Indie plne zuby a tesime sa do Thajska. Vecer som sa uz citil lepsie, nemal som uz horucku, ani bolesti hlavy a svalov, aj zaludocne problemy pominuli. Akokolvek bolo, musim povedat "velke vdaka" Branovi za to, ze sa o mna postaral a ze to so mnou vsetko obehal a pomohol mi v tom najhorsom.Toto su situacie, ked clovek zisti, akeho ma dobreho kamarata.

Teraz uz som ok.

streda 8. decembra 2010

Varanasi vybuch bomby

Varanasi - vybuch bomby (7.12.2010)

Mali sme uz kupene listky na vlak na nasledujuci den. Este som poslal balik na Slovensko a vratil sa na hotel a isli sme na jogu ako kazdy den o 16 tej. Boli sme trochu unaveni, tak sme si zobrali riksu. Hodina jogy nebola najlepsia a este sme sa tam aj zdrzali asi 10 minut. Isiel som ja, Brano a Francie. Francie sa pytala na nejaky druh jogy, tak sme jej chceli ukazat, v ktorej ulici to je. Ako sme isli uzkymi ulickami Old City, zrazu sme poculi vybuch a tlakova vlna poriadne zatriasla starymi budovami (trochu popadala omietka). Hned som vedel, ze ide o vybuch, co som povedal aj nahlas, ale myslel som, ze to bola nejaka propanbutanova flasa, na ktorych sa tu vari. Kedze som videl, ako ich prenasaju a uskladnuju, tak by som sa necudoval, ze jedna obcas buchne. Presli sme asi 10 krokov, ked sa zrazu oproti nam zacali rutit ludia na motorkach, bicykloch, aj peso - v tesnej ulicke to bolo na knap. Iba sme poculi, ako jeden Ind povedal, ze tam vybuchla bomba a ukazal, aby sme isli naspat. Obchodnici hned zacali zatvarat obchody a vypinat elektriku. Kedze Old City je jedno z najstarsich miest na svete, tak sme sa nechceli zamotat v ulickach, lebo je to fakt labyrint, tak sme isli ku Gange. Pocit strachu sme nemali, len ked presla ta tlakova vlna a pozrel som na tie steny starych domov, ako sem-tam omietka pada z nich, tak mi nebolo vsetko jedno. Pri rieke sme videli, ako sa okolie hlavneho ghatu vyprazdnilo a ako ludia odtial utekali prec. Najparadoxnejsie bolo, ze hned vedla, kde to buchlo, pokracovali v ceremonii puja, co ma zaskocilo, lebo som vedel, ze sa muselo stat nieco vazne. Ja som navrhoval, aby sme presli popri rieke, ale stretli sme dvoch Americanov a ti povedali, aby sme tadial radsej nesli. Videli sme, ze na krajnom ghate nesvieti svetlo a bolo tam zopar vojakov, ktori dobehli z blizkeho stanoviska, kde strazia vstup do Golden Temple (vseobecne okolie Golden Temple je strazene nonstop s tazko odetym vojskom), takze sme sa rozhodli, ze nejdeme popri rieke a isli sme smerom na Gaudiu a potom sme si zobrali riksu. Cestou sa k nam pridala jedna Anglicanka, ktora vyzerala dost vystrasene, musela byt velmi blizko. My sme boli asi 200 metrov od vybuchu. Ulice sa zacali vyprazdnovat, obchody vsetky zatvarat a riksi bolo coraz menej. Zobrali sme dve rikse a sli sme na Assi ghat, kde sme byvali a tam sme si dali veceru. Neznama Anglicanka sa odpojila, ze ide hladat nejaku znamu, co s nou byva. Informacie k nam prudili priebezne, ze 6 turistov zranenych a podobne. Prvu sanitku som videl ist asi za 15 minut. Potom behali asi este 2 hodiny. Policajti tiez behali na autoriksach ako blaznivi. S odstupom casu, ked si to uvedomujem, nemal som strach, neprepadli sme panike, ale na druhej strane sme mali velke staste, ked si uvedomim, ze predoslych 7 dni som chodil okolo miest vybuchu v danu dobu a pozeral som na ceremoniu a robil si fotky a rozpraval sa s ludmi. Mozem dakovat ucitelke jogy, ze sme sa zdrzali. Ak by to tak nebolo, asi by sme teraz mali dost velke problemy. Co som sa dopocul od miestnych, nieco taketo sa stalo uz treti krat za posledne tri roky. Pocas mojho pobytu vo Varanasi som vobec nemal pocit, ze by sa nieco take mohlo stat, obzvlast, ked som videl tolko ozbrojenych vojakov.

Varanasi

Varanasi

Ked sme rano vystupili z vlaku, bol som pripraveny na ten najtvrdsi a najhorsi hassle taxikarov a riksarov. Hned nas obklucili. Ti dvaja Cinania boli v soku, co sa deje. Peso sme vysli zo stanice, lebo tam sa na nas vrhali ako supy na zdochliny. Na ulici sme po chvili zjednali riksu k hlavnym ghatom, kde sme si chceli najst hotel. Vo Varanasi je to fakt preludnene, proste vsade ludia a tlacenica. Kedze som mal ruksak na chrbte, tak vsetci, ktori vedeli trochu anglicky, ponukali riksu, hotel, restauraciu a podobne veci, samozrejme za astronomicke ceny. Dal som sa do reci s jednym dohadzovacom, vravel, ze ma izbu za 250 rupii, tak som siel s nim, po 5 minutach chodze sme boli v hoteli a recepcny mi povedal, ze maju izby od 750 do 2000 rupii, tak som chlapcom povedal, ze takyto podvod je primitivny a ze to mozu skusat na niekoho ineho. A s usmevom som odisiel. Rozhodol som sa, ze uz nesmiem nikomu naletiet. V starom Varanasi to bolo fakt rusne, tak som sa vybral na juh. Cestou som si pozrel vsetky ghaty a hlavne zivot, co sa odohrava pri posvatnej rieke Ganga. Ludia sa tam chodia kupat, hned vedla peru pradlo a vedla nich hadzu popol do rieky. Co vyzera asi tak, ze popol mrtveho plava na hladine a ide k tomu, co perie pradlo v nie najcistejsej vode a on pusti do vody trochu saponatov a potom sa ludia v tom kupu. Kedze sa jedna hlavne o duchovnu ocistu, ludom to je jedno. Proste ina kultura. Popri ghatoch vidiet, ako sa tam pasu kravy na schodoch, taktiez je tam vela koz, psov, nejake kacice a sliepky. Toto vsetko sa deje na nabrezi pri ghatoch, kde su kaviarne a restauracie, samozrejme v indickom style s dobrou kuchynou. Ludia si na schodoch susia oprate pradlo, taktiez tam susia kravsky trus na kurenie. Proste pri rieke to stale zije. Nakoniec som si nasiel ubytovanie v kludnejsej casti Assi ghat, kde nebol taky hluk. Ale ludi bolo vsade vela. Kedze sme sa s Branom dohodli, ze ho budem cakat vo Varanasi, mal som kopec casu. V okoli Assi ghatu bolo zopar dobrych restauracii aj s europskou kuchynou a kopec poulicnych stankov s drobnym obcerstvenim. V centre mesta som si nasiel skolu jogy doporucenu Lonely Planet, tak som sa tam prihlasil. Takze som mal o program postarane. Tri dni, kym som cakal na Brana, ubehli velmi rychlo. Chodil som popri rieke po ghatoch, fotil a natacal a kochal sa roznorodostou farieb, budov, siat, zvierat. Ked som sa vraciaval z jogy, tak kazdy vecer bol slavnostny ceremonial - davanie puja (pudza). Je to vlastne hinduisticky obrad, tuto pudju davaju rieke Ganga, aspon tak mi to vysvetlili domaci. Prebiehalo to asi tak, ze na dvoch hlavnych ghatoch boli podia, na ktorych muzi obleceni v oranzovych kostymoch tancovali, modlili sa a robili pozy s ohnom a svietnikmi. Zo zadnej strany sa modlili miestni ludia a turisti si to fotili. Kedze islo o modlenie sa k rieke Ganga, vacsinou boli vsetci otoceni k rieke. Na rieke boli zaparkovane lodky s turistami a miestnymi, ktori to sledovali z vody. Ti taktiez pustali dole vodou zapalene sviecky s kvetmi, co bolo v tej tme velmi pekne. Tento ceremonial trval asi hodinu a to kazdy den. Dalej vytvorili na rieke plavajuce podium, na ktorom vystupovali deti s divadelnym predstavenim. O par ghatov dalej zase palili tela mrtvol a cele rodiny pozerali, ako horia tela ich pozostalych. Proste zazitky plne kontrastov pre ludi zo zapadu. Pre mna sa to uz po 3 dnoch stalo rutinou, kedze som to denne absolvoval aj styri krat. Brano prisiel po 3 dnoch a rozpraval zazitky z cesty z Nepalu a ja mu zase moje, ako kde bolo. Bavili sme sa, co dalej, kam ist a kedy. Kedze sme si zvykli na ten chaos, tak sa nam aj zapacilo a rozhodli sme sa tu zostat 4 dni. Chodili sme na jogu a vychutnavali si restauracie a zivot pri Gange.

India

India - Gorakpur
Prechod z Nepalu do Indie bol velmi zabavny. Autobus nas vylozil pred hranicou. Vyzeralo to ako velke trhovisko, vsade vela obchodikov, plno ludi a iba zavora, pri ktorej stala vojacka. Naznacovala, ze to je asi miesto, kde konci krajina. Zo vsetkych stran ma volali, aby som si tam vymenil peniaze. Ako som si vykracoval, zrazu z jedneho obchodu vybehol indicky colnik a ze chce vidiet pas. Dal som mu ho a on vravi, ze potrebujem vystupne viza z Nepalu a poslal ma naspat, ze si mam ist po ne. Tak som isiel naspat po vystupnu peciatku. Nepalcov a Indov nezastavuju, ti si prechadzaju v pohode, iba obcas niekomu nazru do tasky a ide sa dalej. Neviem si predstavit, ze by kazdy mal mat pas a dostavat do neho peciatku; to by boli asi stvorkilometrove rady ludi z kazdej strany. Takze na nepalskej strane mi dali vystupnu peciatku a isiel som naspat do Indie. Kedze som uz vedel, v ktorom obchode sedia colnici, tak som tam prisiel a vyplnil tlacivo. Colnik ma este upozornil, aby som si dal pozor na veci, aby mi ich nikto neukradol. Colnici boli v civiloch a len tak sa ponevierali. Mali bokom odstaveneho asi thajskeho mnicha, ktory mal zrejme problem s vizami, takze nieco si vysvetlovali, akoze velky problem. Mnich zpod rucha vylozil hrst bankoviek, hodil ich na stol a sup uz boli v sufliku a colnik ho nechal s usmevom ist. Ja som v Bratislave ziadal o dvojvstupove viza, ale dostal som ich tak, ze mi dali jednovstupove a potom to prepisali, ze su dvojvstupove a dali tam podpis. To sa nepozdavalo mojmu colnikovi, tak sa isiel za sefom opytat, co s tym. Sef asi vedel citat a bolo to tam po anglicky, sice rukou napisane, ze to plati na 2 vstupy, takze ma nechali ist. Na indickej strane bolo vidiet rozdiel oproti Nepalu. Dotieravi obchodnici, auta a motorky trubia vsade a na vsetko. Na hranici som nasadol na autobus do Gorakpuru. Cesta bola v pohode, len s tym, ze autobusar stale strasne hlasno trubil. Trubil na vsetko - na zvierata na ceste, na auta, co sa rutili v protismere, na motorky, co predbiehal a aj na ludi, aby naskocili do nasho busu, aby zarobil co najviac. Takze za minutu zatrubil asi 20 - 30 krat. Do Gorakpuru sme prisli okolo 18 hodiny a mne zostalo este 5 hodin do odchodu mojho nocneho vlaku do Varanasi. Gorakpur nie je najbezpecnejsie mesto a vyzera velmi zle, neodporucam nikomu sa tam zdrzat dlho. Najedol som sa a isiel som na stanicu, kde plno ludi uz unavene cakalo (lezalo alebo spalo na zemi). Ked zverejnili, kam pride moj vlak, isiel som na peron. Prisiel jeden mlady Nemec, ze konecne vidi niekoho bieleho a moze sa porozpravat.  Okolo ludi, co spali na zemi, behalo zopar hlodavcov. Ked prisiel vlak, radsej sme odisli najst si miesto. Ja som mal prvu triedu, takze to bola pohoda oproti ostatnym. V kupe som bol s cinskym parom a jednym Indom. Rano sme sa zobudili vo Varanasi.