Blog bude prestahovany na www.cestujem.info

Blog bude prestahovany na www.cestujem.info

Malajzia KL-Phuket Thajsko

Do KL sme prisli v noci, Brano sa ubytoval pri stanici KL Seentral a ja som siel do mesta, kde ma cakala Sasa. Este som sa trochu natahoval s taxikarmi, ale nakoniec som nasiel normalneho. Dal som mu instrukcie a za 5 minut sme boli v spravnom hoteli. Sasa ma cakala v lobby, tak som sa aspon nemusel vypytovat. Velky ruksak som nechal v Branovom hoteli, takze sa mi islo lahko. Ani jednemu sa nam nedalo spat, mali sme si tolko co povedat . Sasa uz 5 noci mala casovy posun, ktory jej nedovolil spat, ja som tiez nebol unaveny, tak som si isiel upratat veci v pocitaci a ona sa pokusala zaspat. Rano okolo 10tej sme sa zobudili, naranajkovali, porozpravali a po obede okolo 14tej sme vyrazili za Branom a Basom (ktory do KL dobehol na visa run), s ktorymi sme sa mali stretnut, ale nenasli sme sa, takze sme sa najedli sami a pomaly sa vybrali na letisko. Pocas dna som si vsimal take veci, ze na ulici vas nikto neotravuje, nikto nezobre, nie su tam hovna a hlavne nikto netrubi z kazdej strany, vsade normalne prechody, vytahy, ... Proste KL sa mi zdalo byt uplne ciste mesto, kde sa da normalne zit (ked som prisiel zaciatkom roka, mal som opacny pocit). Ked cestujete, je dost dolezite odkial clovek prichadza, pretoze ked som prisiel do KL prvy krat vo februari z Thajska a Europy, tak sa mi to zdalo byt spinave mesto. Teraz po par mesiacoch, ked som sem prisiel z Indie, tak sa mi zdalo, ze KL je cistejsie ako Singapur alebo ine europske mesta. Uzival som si radost a pokoj na uliciach, vsadepritomne obchadzanie a vyhybanie sa. V restauraciach sme dostali pribor, keramicke taniere, wifi pripojenia na kazdom rohu, v autobuse ma kazdy svoje miesto, nikto nesedi na streche a hlavne autobusari netrubia 20 x za minutu, klimatizacia funguje, smetne kose na rohoch ulic. Proste zdalo sa mi prijemne byt v civilizovanej krajne. Na letisku sme sa stretli s Branom a zvitali sa s Basom. Vsetci sme spolu odleteli na Phuket do Thajska

Kalkata - Odchod z Indie

Kalkata

Nocna cesta do Kalkaty prebehla hladko, samozrejme sme meskali, ale to je v Indii normalne. Na stanici sme videli, ze sme prisli do civilizovaneho mesta - normalne obchody a fast foody. Na stanici sme si hned kupili listok na lod, ktora nas po rieke zobrala na Baba ghat, odkial sme isli taxikom na Saader street. V meste nebehali ziadne autorikse, ani bicyklove rikse, ale plno zltych taxikov. Cesty su dost siroke a su na nich dokonca aj semafory, takze normalna civilizacia. Je tu aj zopar vyskovych budov a starsich renesancnych budov, je vidno, ze to bolo v minulosti hlavne mesto. Na Indiu je tu dost vcelku peknych parkov. Pri rieke sme videli podobne ako vo Varanasi ghaty, kde sa ludia chodia kupat a dusevne ocistit. Na uliciach neboli ziadne byky, ani kravy, len sem-tam nejaky psi, to znamena, ze chodniky neboli zasrane od velkych kravskych hovien, do ktorych vsetci aj tak skakali. Na Saader street sme hladali hotel, ale skoro vsetko bolo plne. Ja som sa stale necitil dobre, mal som stale malariu, aj ked to uz bolo lepsie, bol som bez horucky, ale stale som sa citil slabo. Takze mne to bolo jedno, nechal som to na Brana, nech nieco zozenie. Ja som si sadol na ulici s riksakmi a cakal na neho. Brano isiel s jednym miestnym, ktory hovoril, ze ma hotel za 300 rupii. Samozrejme, ked prisiel do hotela, tak cena bola 800 az 1200 rupii, takze to nezobral. Prisiel naspat aj s nim a chlapik povedal, ze nam ukaze iny hotel. Podakovali sme sa a povedali, ze nie, ale to v Indii oni nepochopia tak, ze ti maju dat pokoj. Takze sa nas drzal a ja unaveny s ruksakmi na chrbte som mu dorazne a hlasno povedal, aby nas nenasledoval a aby sa od nas drzal stranou. Ked to uvideli miestni, zacali na neho kricat, aby nam dal pokoj a zacali ho vyhanat z ulice. Niekto z domacich povedal lamanou anglictinou, ze to je zly clovek. Po par stovkach metrov sa zase podobny priplietol, ze nam chce "pomoct". Hned som mu povedal, nech ide prec, nech sa k nam ani nepriblizuje. Porozumel a sam radsej odisiel. Ked chcete mat v Indii pokoj od tych otravnych dohadzovacov a podvodnikov, netreba im hovorit "nie, dakujem", ale "chod prec" alebo "drz sa stranou", to zatial nakoniec vzdy zabralo. Nasli sme nejaky hotel za 300 rupii, ale uroven hotelov v Kalkate je dost nizka na to, ako to mesto vyzera. Ubytovali sme sa v pravom backpackerskom hosteli. Citil som sa slaby, tak sme sa isli na obed, aby som sa konecne najedol. Po obede sme odpocivali na izbe a vegetili. Druhy den v Kalkate sme sa vybrali trochu prejst a pozriet Victoria memorial. Cestou sme si uvedomovali take veci, ako ze po 2 mesiacoch ideme po prechode a dokonca aj so semaforom a este k tomu vsetky auta stali na cervenu, takze nikto nas neohrozoval. Dokonca chodniky boli vydlazdene zamkovou dlazbou a policajti davali pozor na premavku. Pekne vysadene parky a ulice vcelku ciste, takze sme mali pocit, ze sme v nejakom juhoeuropskom meste, s tym ze tu jazdi 40 000 retro taxikov (stale sa vyrabaju, ale vyzeraju ako z 50tych rokov). Vecer sme sa boli pozriet na blizsky New Market, na ktorom sme videli predavat vsetko mozne - potraviny, maso, oblecenie, drobnosti a zbytocnosti. Vsetko bolo pekne nasvietene, nebolo to tak zaprasene ako v ostatnych castiach Indie a niektori tam mali dokonca aj klimatizovane stanky. Obchodnici boli trochu otravni, tak sme ich odbijali s tym, ze nemame peniaze. Pohotovo hned hovorili, ze to nevadi, ze staci plastic card :). Proste India. V poslednych dnoch sme toto spojenie uz hovorili casto s usmevom na veci, ktore sa tazsie chapali. Vecer som chcel predat moj second hand guidebook v obchode za 300 rupii (mna stal 500), ponukli mi zan 100 rupii, som sa im vysmial, ze oni to predavaju za 600 a mne chcu dat 100 (proste videli bieleho, tak ho chceli poriadne osklbat). Tak som ho nepredal a beriem ho do KL, tam ho predam lepsie. Vecer sme este posedeli na terase s ludmi z hotelu a rozpravali sa o cestovani a zazitkoch a vsetci resp. vacsina mieri tym istym smerom, teda do Thajska, zopar na ten isty ostrov ako my. Proste po Indii je Thajsko na relax najlepsie.
Posledny den rano som sa uz citil lepsie, sil trochu pribudlo, takze hned som si dal velke ranajky s cerstvym dzusom a skocil som na postu. Ako som sa vracal do hotela, na ceste ma jeden motorkar zrazil. Prechadzal som cez cestu, videl som ho, ale kedze nemal blinker, ze odbaca, tak som pokracoval a bral som to tak, ze ide rovno. Samozrejme v Indii je mozne vsetko, tak zacal trubit, ale ja som bol uz na ceste, takze mi chytil koleno svojim kolenom. Nastastie sa nic nestalo a nemal som stret so samotnou motorkou. Neunuval sa ani zastat, pokracoval dalej ....proste India. Povedal som si, ze posledny den v Indii a zrazi ma miesty pirat. Mal som velke stastie, z hora na mna davali velky pozor. V hoteli sme sa odcheckovali o 11 a isli sa este naobedovat a taxikom sme isli na letisko. Samozrejme cesta plna zazitkov, na krizovatkach dopravne zapchy, vsade plno taxikov. Zasa sme videli neuveritelne - odtahovu sluzbu na motorky. Tak, ako u nas odtahuju auta, tu odtahuju motorky. Funguje to asi tak, ze policajt ide na motorke a za nim ide odtahova sluzba. Policajt niekde zastavi, ukaze prstom a uz nakladaju motorku a idu prec. Pokuta je do 500 rupii, co je asi 9 euro. Paradoxom je, ze doteraz sme videli v Indii motorky parkovat vsade a vsetkymi smermi, proste bezohladne a tu v Kalkate maju dokonca odtahovu sluzbu. Kalkata je skratka europskejsia a cistejsia, tazko ju porovnavat so zbytkom Indie. Cestou bolo vidiet mnoho starych budov postavenych v renesancnom style (asi nieco podobne moze byt na Kube), ale velmi zanedbanych. Taktiez sme tu videli drahe hotely a restauracie pre velmi bohatych Indov a rozne znackove obchody. Proste India - luxusny obchod a hned vedla neho dom s plno odpadkami. Na letisku bola taka zima, ze som si musel obliect bundu, lebo klimatizacia na plne obratky znamena, ze to je dobre pre Indov. Proste India. Bezpecnostne kontroly su tu asi este horsie ako v Izraeli. Asi 7 krat som musel ukazovat pas a letenku, batozinu na zacheckovanie sme museli najprv nechat zoskenovat a az potom zacheckovat. Skenovanie osob prebieha asi tak, ze prejdete cez ramovy detektor ako u nas v Europe a aj ked to nic nesignalizuje, tak vas este scanuju rucnym scanerom a ked nic nezazvoni, tak vas pekne este poobchytkavaju, pritom stojite na vyvysenom schodiku ako trestanec s rozpazenymi rukami. Samozrejme to je rozdelene na muzsku a zensku radu. Proste India :). Kazda batozina, kamera prevesena cez krk, kabelka cez rameno, vsetko, co ide do lietadla, musi byt oznacene paskou, ze to preslo cez scaner. Toto vam este 2x skontroluju pred vstupom do lietadla. Ale to, ze sikhovia (to je kasta s tymi turbanmi na hlavach) mozu ist do lietadla s nozom, lebo oni musia mat noz stale pri sebe (samozrejme iba vnutrozemske lety), je v pohode. Proste India. My musime vyhadzovat flasu s vodou a za check-inom si kupovat novu predrazenu o niekolko stoviek percent a hrozivo vyzerajuci chlapy s dlhymi bradami, ktorych by sa asi vacsina zien v Europe zlakla, mozu ist na palubu s nozom .... :). Konecne sme boli radi, ze to cele bezpecnostne divadlo mame za sebou a ze sedime v lietadle do KL, kde nas caka Baso a Sasa. Povedali sme si "Zbohom India".

Bodgaya-Malaria

11/12/2010
Bodgaya - Malaria 
Bodgaya je putnicke miesto pre budhistov, kde bol osvieteny pod stromom Budha. Chodi sem vela turistov z budhistickych krajin. Je tu viacero klastorov, pricom kazda krajna ma svoj a je tu nadherna velka socha Budhu. Prvy den sme viac menej boli na izbe a vecer sme sa isli najest. Zistili sme, ze tu je velmi vela komarov. Po veceri som sa citil nejaky slaby, trochu ma bolelo hrdlo, tak som myslel, ze to bude asi a ze to prejde.V noci som sa zobudil na ohromnu zimnicu, triaslo ma, musel som zobudit Brana, aby ma prikryl s jeho teplym spacakom (kedze ja som svoj uz poslal na Slovensko). Dal som si paralen a spal som dalej. Teda snazil som sa spat dalej. Bolelo ma cele telo, kazdy pohyb bol bolestivy a hlavu mi islo odtrhnut, oci ma neuveritelne boleli a do toho ta strasna zimnica. Hned ako sme rano vstali, isli sme k doktorovi. Poslali nas k miestnym doktorom, ale nikto nebol v ordinacii alebo nas posielali prec. Jedina moznost, ktora ostavala, bolo ist do mesta Gaya asi 20 minut autoriksou. Citil som sa velmi slaby, nedokazal som ani udrzat hlavu vzpriamenu a do toho bolest hlavy a oci - proste kombinacia toho najhorsieho a do toho este problemy s travenim. Nikomu to neprajem. Do nemocnice sme prisli okolo 9 rano. Samozrejme bola plna ludi, ked nas uvideli na recepcii, zaregistrovali ma, zaplatili sme vstupny poplatok a cakali na doktora. Za 20 minut nas zavolali, ze mame ist k doktorovi. Potesilo ma, ze nemusime cakat v rade. Ked sme cakali v ordinacii, sedeli tam este dvaja Indovia a dvaja asistenti doktora. Bolo mi tak zle, ze som si musel lahnut na lehatko. Ked prisiel doktor a uvidel ma a povedal som mu, ake mam problemy, tak skonstatoval, ze mam lahku malariu (co ma potesilo, lebo s Branom sme si mysleli, ze to je horucka Dengue). Doktor bol velmi mily, hovoril anglicky s tvrdym indickym prizvukom, ale podstatne bolo, ze to bol dobry clovek. Porozpravali sme sa s nim o Europe, o politike vo svete, o Slovensku a bolo vidiet, ze je rad, ze sa s nami moze rozpravat. Personal nemocnice si nas chodil obzerat ako atrakciu. Ku koncu doktor povedal, ze od nas nechce ziadne peniaze, tak nam ich vratil a zobral si asi 50 rupii (co je asi 80 centov) za antimalarika a dalsie dva lieky. Povedal som mu, ze pri problemoch s travenim v Izraeli mi pomohla Coca Cola a spytal som sa ho, ci nou mozem zapit lieky. Tak zazvonil na zvoncek, ihned prisiel jeden clovek z personalu a poslal ho kupit colu. Za 5 minut bola cola na stole a doktor trval na tom, aby som zjedol tabletky. Tak som ich zapil, este sme sa potom spolu rozpravali a povedal nam, ze mame este pockat. Bolo nam blbe zaberat ordinaciu, ked vonku cakalo asi 20 ludi, ale v Indii cas nehra rolu. Chceli sme zaplatit za colu, ale nechceli od nas peniaze, ze to je v poriadku. Ked sme vysli na ulicu, jeden z personalu isiel zohnat autoriksu. Nasadli sme a isli do Bodhgaye. Po uziti liekov bolesti hlavy ustupili. Takze som lezal a potil sa. Doktor nam dal jeho telefonne cislo s tym, ze mu mame zavolat vecer o siedmej, ako sa citim. V noci som mal zaludocne problemy, takze som toho moc nenaspal, preto som bol rano rozhodnuty ist opat za doktorom. Mali sme uz kupene listky na vlak na 23.00, tak sme sa odcheckovali z hotela a isli sme do Gaye, kde sme pri stanici nasli hotel, zlozili sme si v nom veci a isli k doktorovi. Doktor nas zase vrelo prijal. Povedal som, ake mam problemy, dal mi lieky a povedal, ze do dvoch dni to prejde. Bolo velmi prijemne sa s nim porozpravat. V jeho ordinacii bolo vidiet, ako v Indii funguje kastovy system. Pri stole mal 3 gombiky, ktorymi si volal svoj personal, ked nieco potreboval. Nahodou sme sa ho opytali, ci nevie, ako to funguje s nasim listkom, ked sme boli na waiting liste (co znamena, ze vies, kedy, kam a s ktorym vlakom ides, len nevies, kde mas miesto a to sme potrebovali zistit). Pozrel na listok, zazvonil na zvoncek a hned prisiel clovek, ktoremu to dal vybavit. Za 5 minut sme mali napisane cislo vagonu a cisla miest. Popritom zazvonil na dalsi zvoncek a priniesli mu mapu sveta. Vytiahol lupu a pozeral na mape, kde je Slovensko. Porozpravali sme mu nas plan cesty, on si zapisoval nazvy leteckych spolocnosti, ktore sme mu radili a podobne. Od doktora sme isli do hotela a tam sme ostali nakolko v Gaya nebolo najprijemnejsie. Vecer o 22.00 sme sa vybrali na stanicu, kde to bolo dost drsne. Vsade po zemi lezali ludia, spina najvacsia, prach, zapach z vykalov, plno komarov a vsetci na nas pozerali, ako na mimozemstanov. Nikto sa neusmieval, iba zizali. Po nasich cestovatelskych skusenostiach sme si s Branom povedali, ze uz mame Indie plne zuby a tesime sa do Thajska. Vecer som sa uz citil lepsie, nemal som uz horucku, ani bolesti hlavy a svalov, aj zaludocne problemy pominuli. Akokolvek bolo, musim povedat "velke vdaka" Branovi za to, ze sa o mna postaral a ze to so mnou vsetko obehal a pomohol mi v tom najhorsom.Toto su situacie, ked clovek zisti, akeho ma dobreho kamarata.

Teraz uz som ok.

Varanasi vybuch bomby

Varanasi - vybuch bomby (7.12.2010)

Mali sme uz kupene listky na vlak na nasledujuci den. Este som poslal balik na Slovensko a vratil sa na hotel a isli sme na jogu ako kazdy den o 16 tej. Boli sme trochu unaveni, tak sme si zobrali riksu. Hodina jogy nebola najlepsia a este sme sa tam aj zdrzali asi 10 minut. Isiel som ja, Brano a Francie. Francie sa pytala na nejaky druh jogy, tak sme jej chceli ukazat, v ktorej ulici to je. Ako sme isli uzkymi ulickami Old City, zrazu sme poculi vybuch a tlakova vlna poriadne zatriasla starymi budovami (trochu popadala omietka). Hned som vedel, ze ide o vybuch, co som povedal aj nahlas, ale myslel som, ze to bola nejaka propanbutanova flasa, na ktorych sa tu vari. Kedze som videl, ako ich prenasaju a uskladnuju, tak by som sa necudoval, ze jedna obcas buchne. Presli sme asi 10 krokov, ked sa zrazu oproti nam zacali rutit ludia na motorkach, bicykloch, aj peso - v tesnej ulicke to bolo na knap. Iba sme poculi, ako jeden Ind povedal, ze tam vybuchla bomba a ukazal, aby sme isli naspat. Obchodnici hned zacali zatvarat obchody a vypinat elektriku. Kedze Old City je jedno z najstarsich miest na svete, tak sme sa nechceli zamotat v ulickach, lebo je to fakt labyrint, tak sme isli ku Gange. Pocit strachu sme nemali, len ked presla ta tlakova vlna a pozrel som na tie steny starych domov, ako sem-tam omietka pada z nich, tak mi nebolo vsetko jedno. Pri rieke sme videli, ako sa okolie hlavneho ghatu vyprazdnilo a ako ludia odtial utekali prec. Najparadoxnejsie bolo, ze hned vedla, kde to buchlo, pokracovali v ceremonii puja, co ma zaskocilo, lebo som vedel, ze sa muselo stat nieco vazne. Ja som navrhoval, aby sme presli popri rieke, ale stretli sme dvoch Americanov a ti povedali, aby sme tadial radsej nesli. Videli sme, ze na krajnom ghate nesvieti svetlo a bolo tam zopar vojakov, ktori dobehli z blizkeho stanoviska, kde strazia vstup do Golden Temple (vseobecne okolie Golden Temple je strazene nonstop s tazko odetym vojskom), takze sme sa rozhodli, ze nejdeme popri rieke a isli sme smerom na Gaudiu a potom sme si zobrali riksu. Cestou sa k nam pridala jedna Anglicanka, ktora vyzerala dost vystrasene, musela byt velmi blizko. My sme boli asi 200 metrov od vybuchu. Ulice sa zacali vyprazdnovat, obchody vsetky zatvarat a riksi bolo coraz menej. Zobrali sme dve rikse a sli sme na Assi ghat, kde sme byvali a tam sme si dali veceru. Neznama Anglicanka sa odpojila, ze ide hladat nejaku znamu, co s nou byva. Informacie k nam prudili priebezne, ze 6 turistov zranenych a podobne. Prvu sanitku som videl ist asi za 15 minut. Potom behali asi este 2 hodiny. Policajti tiez behali na autoriksach ako blaznivi. S odstupom casu, ked si to uvedomujem, nemal som strach, neprepadli sme panike, ale na druhej strane sme mali velke staste, ked si uvedomim, ze predoslych 7 dni som chodil okolo miest vybuchu v danu dobu a pozeral som na ceremoniu a robil si fotky a rozpraval sa s ludmi. Mozem dakovat ucitelke jogy, ze sme sa zdrzali. Ak by to tak nebolo, asi by sme teraz mali dost velke problemy. Co som sa dopocul od miestnych, nieco taketo sa stalo uz treti krat za posledne tri roky. Pocas mojho pobytu vo Varanasi som vobec nemal pocit, ze by sa nieco take mohlo stat, obzvlast, ked som videl tolko ozbrojenych vojakov.

Varanasi

Varanasi

Ked sme rano vystupili z vlaku, bol som pripraveny na ten najtvrdsi a najhorsi hassle taxikarov a riksarov. Hned nas obklucili. Ti dvaja Cinania boli v soku, co sa deje. Peso sme vysli zo stanice, lebo tam sa na nas vrhali ako supy na zdochliny. Na ulici sme po chvili zjednali riksu k hlavnym ghatom, kde sme si chceli najst hotel. Vo Varanasi je to fakt preludnene, proste vsade ludia a tlacenica. Kedze som mal ruksak na chrbte, tak vsetci, ktori vedeli trochu anglicky, ponukali riksu, hotel, restauraciu a podobne veci, samozrejme za astronomicke ceny. Dal som sa do reci s jednym dohadzovacom, vravel, ze ma izbu za 250 rupii, tak som siel s nim, po 5 minutach chodze sme boli v hoteli a recepcny mi povedal, ze maju izby od 750 do 2000 rupii, tak som chlapcom povedal, ze takyto podvod je primitivny a ze to mozu skusat na niekoho ineho. A s usmevom som odisiel. Rozhodol som sa, ze uz nesmiem nikomu naletiet. V starom Varanasi to bolo fakt rusne, tak som sa vybral na juh. Cestou som si pozrel vsetky ghaty a hlavne zivot, co sa odohrava pri posvatnej rieke Ganga. Ludia sa tam chodia kupat, hned vedla peru pradlo a vedla nich hadzu popol do rieky. Co vyzera asi tak, ze popol mrtveho plava na hladine a ide k tomu, co perie pradlo v nie najcistejsej vode a on pusti do vody trochu saponatov a potom sa ludia v tom kupu. Kedze sa jedna hlavne o duchovnu ocistu, ludom to je jedno. Proste ina kultura. Popri ghatoch vidiet, ako sa tam pasu kravy na schodoch, taktiez je tam vela koz, psov, nejake kacice a sliepky. Toto vsetko sa deje na nabrezi pri ghatoch, kde su kaviarne a restauracie, samozrejme v indickom style s dobrou kuchynou. Ludia si na schodoch susia oprate pradlo, taktiez tam susia kravsky trus na kurenie. Proste pri rieke to stale zije. Nakoniec som si nasiel ubytovanie v kludnejsej casti Assi ghat, kde nebol taky hluk. Ale ludi bolo vsade vela. Kedze sme sa s Branom dohodli, ze ho budem cakat vo Varanasi, mal som kopec casu. V okoli Assi ghatu bolo zopar dobrych restauracii aj s europskou kuchynou a kopec poulicnych stankov s drobnym obcerstvenim. V centre mesta som si nasiel skolu jogy doporucenu Lonely Planet, tak som sa tam prihlasil. Takze som mal o program postarane. Tri dni, kym som cakal na Brana, ubehli velmi rychlo. Chodil som popri rieke po ghatoch, fotil a natacal a kochal sa roznorodostou farieb, budov, siat, zvierat. Ked som sa vraciaval z jogy, tak kazdy vecer bol slavnostny ceremonial - davanie puja (pudza). Je to vlastne hinduisticky obrad, tuto pudju davaju rieke Ganga, aspon tak mi to vysvetlili domaci. Prebiehalo to asi tak, ze na dvoch hlavnych ghatoch boli podia, na ktorych muzi obleceni v oranzovych kostymoch tancovali, modlili sa a robili pozy s ohnom a svietnikmi. Zo zadnej strany sa modlili miestni ludia a turisti si to fotili. Kedze islo o modlenie sa k rieke Ganga, vacsinou boli vsetci otoceni k rieke. Na rieke boli zaparkovane lodky s turistami a miestnymi, ktori to sledovali z vody. Ti taktiez pustali dole vodou zapalene sviecky s kvetmi, co bolo v tej tme velmi pekne. Tento ceremonial trval asi hodinu a to kazdy den. Dalej vytvorili na rieke plavajuce podium, na ktorom vystupovali deti s divadelnym predstavenim. O par ghatov dalej zase palili tela mrtvol a cele rodiny pozerali, ako horia tela ich pozostalych. Proste zazitky plne kontrastov pre ludi zo zapadu. Pre mna sa to uz po 3 dnoch stalo rutinou, kedze som to denne absolvoval aj styri krat. Brano prisiel po 3 dnoch a rozpraval zazitky z cesty z Nepalu a ja mu zase moje, ako kde bolo. Bavili sme sa, co dalej, kam ist a kedy. Kedze sme si zvykli na ten chaos, tak sa nam aj zapacilo a rozhodli sme sa tu zostat 4 dni. Chodili sme na jogu a vychutnavali si restauracie a zivot pri Gange.

India

India - Gorakpur
Prechod z Nepalu do Indie bol velmi zabavny. Autobus nas vylozil pred hranicou. Vyzeralo to ako velke trhovisko, vsade vela obchodikov, plno ludi a iba zavora, pri ktorej stala vojacka. Naznacovala, ze to je asi miesto, kde konci krajina. Zo vsetkych stran ma volali, aby som si tam vymenil peniaze. Ako som si vykracoval, zrazu z jedneho obchodu vybehol indicky colnik a ze chce vidiet pas. Dal som mu ho a on vravi, ze potrebujem vystupne viza z Nepalu a poslal ma naspat, ze si mam ist po ne. Tak som isiel naspat po vystupnu peciatku. Nepalcov a Indov nezastavuju, ti si prechadzaju v pohode, iba obcas niekomu nazru do tasky a ide sa dalej. Neviem si predstavit, ze by kazdy mal mat pas a dostavat do neho peciatku; to by boli asi stvorkilometrove rady ludi z kazdej strany. Takze na nepalskej strane mi dali vystupnu peciatku a isiel som naspat do Indie. Kedze som uz vedel, v ktorom obchode sedia colnici, tak som tam prisiel a vyplnil tlacivo. Colnik ma este upozornil, aby som si dal pozor na veci, aby mi ich nikto neukradol. Colnici boli v civiloch a len tak sa ponevierali. Mali bokom odstaveneho asi thajskeho mnicha, ktory mal zrejme problem s vizami, takze nieco si vysvetlovali, akoze velky problem. Mnich zpod rucha vylozil hrst bankoviek, hodil ich na stol a sup uz boli v sufliku a colnik ho nechal s usmevom ist. Ja som v Bratislave ziadal o dvojvstupove viza, ale dostal som ich tak, ze mi dali jednovstupove a potom to prepisali, ze su dvojvstupove a dali tam podpis. To sa nepozdavalo mojmu colnikovi, tak sa isiel za sefom opytat, co s tym. Sef asi vedel citat a bolo to tam po anglicky, sice rukou napisane, ze to plati na 2 vstupy, takze ma nechali ist. Na indickej strane bolo vidiet rozdiel oproti Nepalu. Dotieravi obchodnici, auta a motorky trubia vsade a na vsetko. Na hranici som nasadol na autobus do Gorakpuru. Cesta bola v pohode, len s tym, ze autobusar stale strasne hlasno trubil. Trubil na vsetko - na zvierata na ceste, na auta, co sa rutili v protismere, na motorky, co predbiehal a aj na ludi, aby naskocili do nasho busu, aby zarobil co najviac. Takze za minutu zatrubil asi 20 - 30 krat. Do Gorakpuru sme prisli okolo 18 hodiny a mne zostalo este 5 hodin do odchodu mojho nocneho vlaku do Varanasi. Gorakpur nie je najbezpecnejsie mesto a vyzera velmi zle, neodporucam nikomu sa tam zdrzat dlho. Najedol som sa a isiel som na stanicu, kde plno ludi uz unavene cakalo (lezalo alebo spalo na zemi). Ked zverejnili, kam pride moj vlak, isiel som na peron. Prisiel jeden mlady Nemec, ze konecne vidi niekoho bieleho a moze sa porozpravat.  Okolo ludi, co spali na zemi, behalo zopar hlodavcov. Ked prisiel vlak, radsej sme odisli najst si miesto. Ja som mal prvu triedu, takze to bola pohoda oproti ostatnym. V kupe som bol s cinskym parom a jednym Indom. Rano sme sa zobudili vo Varanasi.

Lumbini odchod z Nepalu

Lumbini - odchod z Nepalu

Do Lumbini som prisiel neskoro vecer, asi o 8.00. Ulice boli velmi tmave, bolo tu iba zopar guesthousov a jedna restauracia.   Ubytoval som sa hned a isiel sa najest, kedze uz vsetko zatvarali. Vecer o 9 bolo vsade ticho, pozamykane obchody a hotely. Rano som sa vybral pozriet sa po okoli a zistil som, ze tu toho nie je moc, az na to podstane - je to jedno z najdolezitejsich putnickych miest na svete popri Jeruzaleme a Mekke, narodil sa tu Budha, chodia sem turisti zvacsa z budhistickych krajin Azie a zopar bielych ako napriklad ja. V osemdesiatych rokoch minuleho storocia tu nepalska vlada vyhradila plochu vedla miesta, kde sa narodil Budha na vystavbu budhistickych chramov. Skoro kazda krajina tu ma svoj chram. Zatial je ale okolie vo vystavbe, pretoze je to megalomansky projekt, kde stavaju resp. renovuju bazen dlhy asi 4 km a buduju cezen male mostiky. Kedze Nepal je viac skorumpovana krajna ako Slovensko, tak vystavba tu trva dlhsie (ale nie je taka draha). Takze za asi 30 rokov uz postavili vsetky krajiny svoje chramy, len to okolie sa nejako nedari dostavat (preco asi). Lumbini je umiestnene v prirode, su tu same umele nadrze, vysoke okrasne travy a stromy a zial vsade nieco rozostavane. Chramy jednotlivych statov su oplotene a je vidiet obrovsky rozdiel, kto sa ako stara o svoj chram. Tolko v skratke o Lumbini. Zostal som tu 2 dni a podla mna je to dost, za 4 hodiny sa to tu da pobehat na bicykli, ktory sa tu da pozicat.
Z Lumbini som odisiel do Indie - najskor do Gorakphuru a potom do Varanasi.
Ked mam nejak zhrnut pocity z Nepalu, je to velmi pekna krajna az na zopar detailov (pre beznych Europanov asi spinava), je to krajina susediaca s Indiou, takze vela veci je prebratych z indickej kultury a zvykov. Urcite su tu ludia milsi ako v Indii a jedlo tu nie je take pikantne. Citil som sa tu bezpecne a nikdy mi nic nehrozilo, aj ked som chodil po nocnych uliciach. Cestoval som lokalnou dopravou, nie turistickymi busmi a vzdy som dorazil tam, kam som chcel, stacilo sa opytat. Nepal mi dal velmi vela, hlavne vela ponauceni do zivota, uz si to len zapamatat. Asi najveselejsi zazitok bol, ked som cestoval na streche autobusu a zrazu autobus zastavil. Vyberac listkov nam ukazal, ze mame ist zo strechy dole, lebo pred nami su policajti. Pozrel som a 10-15 metrov pred nami v strede stali dopravni policajti, dohliadali na poriadok a zastavovali auta. Zisli sme dole, natlacili sa do busu a isli dalej, policajti nas predsa nemohli zastavit, ked sme predpisy neporusili, lebo ked sme prechadzali vedla nich, nikto nebol na streche. Aj to je Azia.

Chitwan

Chitwan National Park

Z Pokhary som vyrazil s Lukasem a Jankou (z Dorkinej skupiny) do Chitwanu pozriet sa na Safari. Brano ostal v Pokhare, ide skusit Parahawking, na vylety a este si vybavit viza do Indie. Stretavame sa za 6 dni asi v Lumbini. Cesta bola fajn, taky Indian style. Isli sme miestnym busom, takze to pekne hadzalo a nebola nudza o zazitky. Raz sme prestupovali a nakoniec na poslednych 7 km cesty sme si najali koc s konom, paradna skusenost, do hotela sme prisli na povoze s konom :). Majitel Karma nas uz cakal, kedze Lukas s nim uz doobeda telefonoval. Ubytovali sme sa a Karma nam povedal informacie o parku a nieco o sebe. Vyrastal v parku, takze sa tam vyzna. Takeho cloveka sme potrebovali. Na druhy den rano sme sa isli vozit na slonoch; pekna atrakcia, trochu komercna pre mna. Prebrodili sme sa cez rieku na slonom chrbte a isli sme do dzungle. Kedze nas bolo viacej, tak islo asi 10 slonov za sebou (na 1 slonovi sedeli 4 turisti a vodic - pohonic slona). Pozerali sme na rozne vtaky a v dzungli na stromy a zrazu sme zbadali nosorozca s jednym malym, schovali sa do hustiny dzungle. Sprievodcovia boli zohrati, obklucili nosorozca, aby nemohol ujst a pomaly sme sa k nemu zacali priblizovat. Nas vodic bol velmi skuseny a chcel, aby sme si mohli urobit pekne fotky. Az vtedy sme zbadali, za aku cenu to bolo - proste povedal slonovi vpred a slon isiel, bolo mu jedno, ze je pred nami hustina stromov a lian, slon trhal a lamal, co bolo v ceste a s chobotom potrhal vsetko, aby sme si mohli urobit fotky. S nami sedel este jeden Holandan a rozravali sme sa, ze to je dost drsne, takto nicit prirodu a slon tiez dostal poriadne zabrat. Ked sme si urobili zopar fotiek, tak sme povedali pohonicovi slona, aby sme uz nenahanali nosorozca a nelamali stromy. Kedze som na slonovi nebol sam, nemohol som mu rozkazat, aby sme to nesilili. Po chvili nosorozec akoby zmudrel, postavil sa na otvorene priestranstvo aj s malym a nechal sa pekne pofotit a potom isiel dalej. Spokojni lovci fotiek mu uz dali pokoj. Kusok dalej sme zbadali dalsieho nosorozca, pohonic hned vystrelil k nemu, ale rychlo sme ho zabrzdili a povedali sme mu, nech nejde tak blizko a radsej nech postoji, ze si ho zozoomujeme a tak pofotime. Vydali sme sa k rieke, kde lezali 2 krokodily a vegetili si. Pomaly sme sa otocili a isli naspat. Este sme urobili zopar zaberov vtakov a hodina a pol bola fuc. Po slonoch sme sa vratili na hotel a isli sme sa najest. O 11 hodine nas cakala dalsia atrakcia, kupanie slonov. Isli sme sa pozriet ako kupu jedneho slona. Vsetci na brehu pozerali, ako ho kupu. Kedze sme mali Karmu so sebou, spytali sme sa, ci ho mozeme ist pomoct okupat. Vsetko vybavil a domaci prikazal slonovi lahnut si do plytkej vody a cakal na skrabanie a kupel. Ked som prisiel k slonovi, hned som mu strcil ruku k chobotu, aby si ma ocuchal. Trochu si zafrflal. Isiel som mu trochu poskrabat a ovlazit chrbat, bolo to super vidiet stvortonove monstrum, ako si vegeti a raduje sa, ze mu ludia robia dobre. Bol to velmi prijemny zazitok. Potom sme isli na obed, lebo o 14 tej nas cakal kanoying a prechadzka po dzungli. Pozreli sme si miesto, kde sa vychovavaju male slony. Kanoe, v ktorom sme isli, bolo dost uzke, vysekane z jedneho kusu stromu a ponor malo dost hlboky, takze vech lode bol 7 cm nad hladinou. Plavili sme sa dole riekou a videli sme, ako slony brodia rieku s turistami. Dalej sme videli krokodilov, ktori si vegetili na brehoch rieky a taktiez sme videli krokodily, ktore plavali vedla nas. Viacere boli zamaskovane, cakajuce na svoju korist, zvacsa vtactvo. Po skonceni kanoyingu sme isli do dzungle, kde sme pred tym dostali instrukcie, co robit v pripade, ze uvidime nosorozca, tigra alebo diviakov a inu divu zver. Kedze sme mali dobreho sprievodcu, nicoho som sa nebal, no Janka vyzerala vystrasene a Lukas v pohode. Prechadzka bola ok, velakrat sme poculi ako nejaka zver uteka pred nami, videli sme vela srn a srncov, stromy boli nadherne velke a siroke, mnoho lian a vtakov. V dzungli bolo mnoho termitnych hniezd. Taktiez sme videli supa so sirokym rozpatim kridel. Prechadzka dopadla bez problemov. Potom sme sa isli pozriet, ako sa vychovavaju mlade slony. Bolo to trochu drsne miesto ohradene elektrickym dratom. Slony mali uviazane nohy o retaze, takze sa moc nehybali. Predstavoval som si to inak, ale co uz. Na druhej strane rieky sme poculi ako si Nepalci, ktori prisli na autobusoch, spievaju a zabavaju sa. Pripadalo mi to ako v Afrike - exoticke stromy, miestna hudba, slony, ... Na druhej srtrane nas cakal sofer, ktory nas zobral do hotela. Cestou sme videli, ako sa slony vracaju po ceste domov z prace (vozenia turistov). Tesne pred hotelom sme uvideli ako
si dvaja miestni pekne idu na 2 tavach (tavy priviedli z Indie kvoli atrakcii, takze taky obchodny tah, zarabaju aj na tom, co tu nie je). Pekny den plny zazitkov  bol za nami. Vecer sme este skocili na veceru a isli spat. Na treti den sa Lukas s Jankou vybrali na prechadzku na slonovi do dzungle na 4 hodiny, co sa mne zdalo dost, takze som sa v pohode vyspal, naranajkoval a pomaly odisiel do Lumbini.

Pokhara

V Pokhare sme sa vecer ubytovali v casti Lake side, co je turisticka stvrt, kde sa turisti po treku davaju dokopy. Su tu puby, restauracie, hotely, velmi vela obchodov so vselicim a rozne atrakcie. Stretli sme tu mnoho turistov, ktorych sme stretavali po ceste. Prisla sem aj Dorka so svojou skupinou, takze sme s nimi mohli stravit este nejaky cas pocas 2 dni. Brano si tu dal Parahowking let (nieco ako paragliding, len vedla vas lieta sokol). Ja som tu zostal 5 dni a vydal sa do chitwanskeho narodneho parku. Brano tu ostal par dni a Saso s mamou sa vydali tiez do Chitwanu a potom do Kathmandu.

Muktinath - Pokhara

Kedze z Muktinathu uz isla dost prasna cesta, po ktorej chodili auta, nemalo vyznam chodit po cestach zaprasenych od aut, preto sme dalej isli jeepom. To, ze jeep bol pre 10 ludi a sli sme v nom 14, bolo normalne. Cestou sme este jedneho zobrali, takze nas bolo 15 - proste taky Indian style. V Jomsone sme isli najst autobusovu stanicu a vyrazili sme do Tatopani (tepla voda), kde su teple kupele v prirode. Po namahavej ceste terennym autobusom sme vecer dorazili do Tatopani. Cesta bola fakt drsna, sofer isiel ako blazon, co nebolo lahke hlavne pre slabsie povahy a zeny. Sedeli sme vzadu, kde nas to dost nadhadzovalo, obcas aj vyhodilo zo sedadla, pripadne sme si hlavu udreli o strop autobusu. Po jednej takej prihode miestny chlap povedal soferovi, aby isel pomalsie. Miestami sme isli na okraji 500 a viac metrovych utesov, takze cesta bola trochu nebezpecna. V Tatopani sme sa ubytovali a isli sme si dat teply kupel. Boli sme v nadmorskej vyske asi 1250 m.n.m., co znamenalo, ze sme uz v tropickom pasme, kde rastli banany, pomarance a ine ovocie a zelenina. Rano sme sa zobudili a videli nadherny vyhlad na Himalaje. Na obed sme sa vybrali do Benni a Pokhary, kde sme po sedemhodinovom cestovani i vystupili unaveni.

High Camp - Thorong la - Muktinath

Rano o 6 sme vyrazili. Isli sme na to - na vystup cez Thorong la (5416 m.n.m). Rano som si nabral trochu vody a kedze bolo -12 °C, po chvilke som zistil, ze som si oblial ruku vodou, musel som si ju asi 10 minut zohrievat. Ako som isiel, zacalo postupne vychadzat slnko, svietilo na konciare vrcholov a osvecovalo ich oranzovym odtienom, vyzeralo to pekne, az gycovo. Cestou som stretaval ludi, ktori nevladali a podnikavi miestni im hned ponukali odvoz na konoch za mastnu odplatu :). Ked slnko uz vyslo a svietilo na cestu, nebola taka zima a hned sa islo lepsie. Sem-tam boli nejake oblaky, ktore po chvili odisli. Po hodine som sa zastavil v coffee shope, kde som stretol Brana, ktory isiel prvy. V tom mraze padol teply caj velmi dobre. Ked som dopil caj, tak dorazil Saso s mamou a tetou, takze sme boli pekne spolu a vsetko islo, ako malo. Nad  5000 m.n.m. sa tazsie dychalo, takze som musel zvazit kazdy pohyb a hybat sa pomaly, aby sa telo moc nezadychalo. "Pomaly dalej zajdes" tu platilo tisicnasobne viac ako v nizinach. Po 3 hodinach som mal toho uz naozaj dost, aj ked to nebolo take strme stupanie, ale kazdy kopcek bol zaberacka. Nasi nosici boli vpredu, aj ked nechapem, ako mohli taki mali muzici s takou tazkou vahou ist takym tempom (asi lepsia kondicka). Ked som uvidel na kopci viat vlajky a videl som tam malu budu, bolo mi jasne, ze to je vrchol. Akonahle som ho uvidel, mal som taky pocit, aky sa zaziva par krat za zivot. Zabudol som na chorobu aj vsetku unavu. Aj ked to bolo este asi 15 minut, uz som to ani neregistroval, proste som tam isiel. Na vrchole som zbadal nosicov, ktori mali toho dost a tiez boli radi, ze uz pojdeme len z kopca. Zvital som sa s Branom, zagratulovali sme jeden druhemu, porobili zopar fotiek, dali si caj a medzitym prisiel aj Saso s mamou a tetou, takze sme to zvladli vsetci. Porobili sme este zopar fotiek spolocne a vybrali sme sa dole, lebo prichadzali oblaky a fukal tam vietor. Kedze sme uz isli dole z kopca, tak sa nam islo velmi lahko. Sily tak neubudali, len kolena dostavali zabrat. Cakal nas zostup 1700 vyskovych metrov, co bolo fakt dost. Cesta bol miestami dost strma a moje palicky ma zachranili, ked som sa smykol. Nemat ich, tak by som mal natianute slachy alebo nieco rozbite. Kedze sme boli v tazkom terene, tak som si obul trekove topanky, co nebolo najlepsie na chodzu z kopca; mal som otlacene prsty na nohach. Krajina za kopcom bola nadherna, mali sme vyhlad na Mustang. Okolo nas to vyzeralo ako na mesiaci, same kamene a skaly, nic zive, sem-tam sneh alebo zvetrala snehova lavina. Po siedmich hodinach od startu sme sa dostali do horneho Muktinathu, kde sme si dali nejake obcerstvenie a pokracovali sme dalej. Na hoteli padla velmi dobre horuca sprcha a uz nebola taka zima ako hore. Vecer sme sa stretli s Dorkinou skupinou, porozpravali zazitky a tazky den bol za nami.

Yak Karka - High Camp

V Yak Karke sme pockali na druhu skupinu, ktora bola na Tilitcho lake. Pocas 2 dni stravenych v Yak Karke sme trochu odpocivali a aklimatizovali sa na nadmorsku vysku. Rano sme vyrazili o 7 hodine, pocasie nevyzeralo najlepsie, na dvore hotela bola zamrznuta voda. Hned za dedinou som citil rozdiel v riedkosti vzduchu a cim vyssie sme isli, tym viac to bolo citit. Pocity som mal zmiesane, lebo krajina sa premenila na krajinu zo strasidelnej rozpravky, vsade sedo, hmla, oblaky, same skaly, dole v doline tiekla rieka a rastli tu len male kriky, ktore obzierali pasuce sa yaky. Do toho nam zacalo snezit a chodniky boli poskodene zosuvom skal. To bola jedna z tvari Himalajii, ktoru som este nevidel. Za 3 hodiny sme prisli do Thorong Pedi (4450 m.n.m.), tu sme povodne chceli zostat spat, aby sme neporusili pravidlo neprekrocit 500 vyskovych metrov medzi spankom. Dali sme si caj a nejaky lahky obed, pockali sme na Dorkinu skupinu. Kedze pred nami bola najstrmsia cast treku, rozhodli sme sa, ze radsej ideme teraz po obede, ako zajtra rano o 5 hodine s lampami na hlavach. Saso vybehol hore do High Campu (4850 m.n.m.) a snazil sa zohnat nejake ubytovanie hore, zohnal ho, takze sme mohli ist v pohode s tym, ze mame kde spat. Dorka ostala dole so svojou skupinou.
Po 1 a pol hodine sme dorazili hore do High Campu. Bolo dost citit ten vyskovy rozdiel, aj teplotu, aj hustotu vzduchu. Ja som si dal pol tabletky diamoxu, aby som nedostal vyskovu nemoc, kedze sme prekrocili vyskovy limit. Ubytovanie bolo velmi velmi jednoduche, strava bola v pohode, aj ked s nadmorskou vyskou rastli ceny. V High Campe sme sa stretli s jednym Slovakom Rudom a Sasova mama ho spoznala, ze to je znamy znameho (aky je ten svet maly). Vecer sme sedeli v spolocenskej miestnosti, kde boli asi vsetci. Hrali sa karty, rozpravalo sa a podobne spolocenske aktivity, bola to asi jedina miestnost, kde sa kurilo. Vecer o 8 sme sa vybrali lahnut si a odpocinut si. V izbe bolo sviezo, ale asi tam nemrzlo, podla toho, ze voda tam nezamrzla. V noci sme sa zobudili a nemohli sme poriadne spat, asi kvoli vyske, tazsie sa dychalo. 

Gusang - Yak Karka (16.11.2010)

Cesta z Gusangu bola fajn, prevysenie iba 300 metrov, isli sme asi 2 hodiny, ale pocas vystupu bolo viac a viac citit nedostatok kyslika, cize sme museli robit pomale plynule pohyby a zvykat si na riedkost vzduchu. V Yak Karke (4067m.n.m.) boli skoro vsetky izby obsadene, nastastie nam Prem (nosic) vybavil jednu este pred nasim prichodom.

Manang - Gusang (15.11.2010)

 
V pondelok rano sme sa rozhodli ist pomaly do Gusangu. Kedze sme mali 3 noci k dobru, tak sme sa nemuseli ponahlat. Vzdialenost bola mala, takze po 2 hodinach sme boli na mieste. Kedze sme sa pomaly blizili k styritisicovke, zacali sme mat problemy s dychanim. V Gusangu sme mali hotel s peknym vyhladom a mohli sme sa opalovat, relaxovat a kochat nadhernym vyhladom. V noci som mal problemy s dychanim, vzduch je tu redsi, zaspaval som asi 10x, ale zakazdym som sa zobudil na to, ze nedycham. Nebol to najlepsi pocit, ale nakoniec som zaspal. Rano som sa zobudil a naskytol sa mi krasny pohlad na Gangapurnu. Len co som otvoril oci, tak som videl ako sa luce slnka opieraju o vrchol stitu. Sice bola dost velka zima, ale ten vyhlad stal za to.

Bhraka - Manang (13.11.2010)

Konecne po dnoch chodenia den volna. Rano sme vstali asi o 9.00, nikam sa neponahlame, presuvame sa do vedlajsieho mesta Manang, co je iba 30 minut. Peso ideme sirokym udolim s nadhernym vyhladom na zasnezene vrcholy. Cesta tu je prasna, kamenista a na okolitych suchych poliach sa pasu poniky, kravy a kozy - moc tu toho na jedenie nemaju. Manang je hlavne mestecko oblasti Manang s par hotelmi, obchodikmi, pekarnami a kinom. Dobre miesto na relax a aklimatizaciu. V mestecku sa da oprat pradlo, ist na dobre europske kolace, dobru kavu, pozriet si miestne muzeum, ist na internet a podobne vymozenosti, co su nam momentalne vzacne. Osobne sa necitim najlepsie, lebo po vcerajsom namahavom dni sa citim slabo a boli ma hrdlo, zase nejaky zapal hrdla, takze vacsinu dna sedim na terase, opalujem sa a rozpravam so spolucestujucimi. Bol som pozriet aj miestnu cukraren, kolace su vynikajuce, hlavne po siestich dnoch jedenia Dalbatu. Vecer sme isli s Dorkou pozriet do miestneho kina. Za 2 eura sme si kupili listok a isli si pozriet film Himalaya. Nezabudnutelny zazitok. Drevene lavice umiestnene zhora nadol ako v kine,  na nich sedatka z jakov, piecka v strede kina a vedla nej umiestneny projektor. Na stenach visia vlajky europskych futbalovych klubov (Chelsea, Liverpool, ManU, Barcelona a postery spevakov a skupin - Shakira, Metallica a pod.). V strede filmu urobili prestavku, priniesli nam cierny caj a pukance - proste Amerika. Film, ktory sme pozerali, bol s anglickymi titulkami a dej sa odohraval v Himalajach. Vrelo odporucam si to pozriet.
 
14.11.2010
 
Nakoniec sa vacsina rozhodla ist k jazeru Tilitcho a ja zostavam v Manangu dalsiu noc a potom sa pomaly posunieme so Sasovou mamou a tetou do Gunsangu. Cez den sme sa boli pozriet na vyhliadku nad Manangom. Isli sme okolo pekneho jazera, ktore sa vytvara topenim sa gangapurnoveho ladovca a voda je v nom gycovo tyrkysova. Ked sme isli na vyhliadku, videli sme, ako sa pustila lavina z ladovca. Nazivo som videl padat lavinu prvy krat. Kedze som sa necitil najlepsie, tak som si nasadil antibiotika, nakolko problemy s kaslom a zapchatym nosom neprestali.

Marek

Upper Pisang - Bhraka (12.11.2010)

V Upper Pisangu sme rano porobili fotky Anapurny 2 a vyrazili sme smerom do dediny Bhraka. Za Upper Pisangom sme presli cez borovicovy les popri peknom malom jazierku s tyrkysovo-zelenou vodou. Ziadne stupania, ale pred dedinou Ghyaru sme dorazili pod riadny kopec - asi 400 vyskovych metrov. Bol to test na kondicku a taktiez na dychanie, kedze sme uz prechadzali 3000 m.n.m. Tam ako keby sa krajna zmenila a vsetko bolo kameniste, prasne, bez stromov. Do mesta Ngawal sme prisli dost neskoro a dost unaveni a dali sme si neskory obed. Kedze cas utekal, museli sme sa poponahlat. Presli sme okolo miestneho letiska v dedine Humde s nespevnenou pristavacou drahou a pokracovali sme dalej. Nas ciel este nebolo vidiet ani z kopca, takze to znamenalo, ze mame este poriadny kus cesty pred sebou. Museli sme zabrat, presli sme asi cele udolie a dediny Bhraka nikde. Dost zapoteni sme stretli jednu domorodkynu a pytali sme sa jej, ci je ta dedina pred nami dedina Bhraka. Samozrejme bola, ale to bol len zaciatok. Domaci nam povedali, ze nas hotel je este asi 15 minut cesty. Kazdy den sme presli asi 20 km peso v terene,   co je dost a citili sme to. Mna strasne boleli ramena z maleho ruksaku.V dedine Bhraka sme sa ubytovali v tom istom hoteli, kde byvala Dorka so slovenskou skupinou.

Chame - Upper Pisang (11.11.2010)

 
Zo studeneho Chame (2670m.n.m.) sme vyrazili standardne okolo 8.30 rano. Stretli sme tam aj vojakov, ktori si davali rannu rozcvicku v dedine. Cesta viedla popri rieke, co bolo zo zaciatku drsne, kedze nesvietilo slnko, ale akonahle vyslo, vyzliekali sme sa do triciek. Cesta bola super, popri ceste sme videli plno ihlicnanov a miestami bol nadherny vyhlad na Annapurnu 2. Obed sme si dali v dedine Bhretang s nadhernym vyhladom na hory, po obede sme uz len kracali po rovine cez pekny borovicovy les. Dovtedy som nevidel v Himalajach vela divo zijucich zvierat, ale tam som zbadal orla. Rozpatie kridel mal asi 2 metre a letel nam nad hlavami asi 4 metre. Do Upper Pisangu sme prisli cez Lower Pissang, co bola pekna dedina s viacerymi hotelmi, ale ludia v oboch Pisangoch boli zvlastni. V Upper Pisangu sme sa ubytovali uplne hore v najvyssie polozenom hoteli tesne pod budhistickym chramom. Vyhlad z hotela bol rozpravkovy, pozerali sme sa priamo na Annapurnu 2 a pri zapade slnka to bol nezabudnutelny pohlad. Po zapade slnka sa ozvali bubny z budhistickeho chramu, tak sme sa tam isli pozriet. Prave tam prebiehala modlitba siestich mnichov. Presiel som vela budhistickych chramov, ale tento patril k tibetskemu budhizmu a z toho som bol uneseny. Jeden mnich bubnoval, dalsi dvaja trubili na trubkach a jeden hral na nieco podobne ako cineli. Proste zivy koncert. Tibetsky budhizmus je uplne iny od theravadskeho - taky viac hrany a taktiez sa deli este na dalsie podcasti. Bol to velmi pekny zazitok na zaver dna.

Danaqyu - Chame

Danaqyu - Chame
Rano sme sa naranajkovali a vyrazili sme s Branom dopredu ako prvi. Cestou som urobil odbocku na nadherny vodopad, co ma spomalilo asi o 30 minut, takze som zastihol na ceste Sasa s mamou a tetou. Priroda bola nadherna, ihlicnate stromy boli skoro vsade. Cestou sme videli domorodcov, ako si chystaju drevo na zimu. Obed sme si dali v dedine, kde po skonceni obedu dorazila Dorka so skupinou Slovakov. Pred dedinou Koto sme zbadali prve osemtisicovky Annapurna2. Bol to uzasny pohlad. Pred dedinou Chame som pocitil bolest v lavom ramene z nosenia maleho ruksaku. Do dediny Chame sme prisli okolo 14 hodiny, co bolo vcelku skoro. Tak som siel pozriet emaily, kedze nemam ziadne info zo sveta.

Tal - Danaqyu

Tal - Danaqyu
Zobudili sme sa do studeneho rana. Kedze mestecko je hlboko v udoli, aj ked slnko uz svietilo na konciare hor,,,,, takze sme sa vybrali na sever a cakalo nas zdolat asi 500 vyskovych metrov. Po asi 2 hodinach sme stretli turistov, ktori isli opacnym smerom a boli vcelku poobliekani, co znamenalo, ze uz prichadzame do studensieho pasma. Aj priroda sa zacala menit, pribudalo ihlicnanov a vsadepritomne bananovniky uz zmizli. Saso cestou uvidel opice. Ako vsade inde na svete, aj tu sa to rozvija a buduju tu cestu pre terenne auta, aby pohodlni turisti mohli ist az na vrchol. Elektricke vedenia su tu tiez postavene, vidiet ako sa meni tvar krajny. Priroda to nevzdava a robi si, co chce. Na mnohych miestach je cesta zrutena alebo strhnuta alebo zasypana obrovskymi skalami. Robotnici to vsak nevzdavaju, na helikopterach im museli priniest dieslove kompresory a pomaly buduju cestu. Je len otazkou casu, kedy to bude sprejazdnene. Obed sme si dali v dedinke Dharapani a isli sme dalej. Oblakov pribudlo a museli sme sa aj poriadne obliect, lebo akonahle zajde slnko, tak je dost chladno. Pred dedinou Danaqyu som zabadal asi 15 opic, ktore sa nahanali po stromoch. Hore v kopcoch su obyvatelia vacsinou budhisti, co znamena, ze po ceste sme mohli vidiet mnoho budhistickych chramov a budov.

Siange - Tal

Siange - Tal
Vecer sme sa stretli s Dorkou Nvotovou a jej skupinou asi trinastich Slovakov, ktori idu tou istou cestou ako my. Rano sme sa rychlo naranajkovali a vydali sa smer Tal. Hned rano vyslo slnko, takze sme mohli ist v kratkych trickach v super tropickom podnebi. Okolo bolo vidiet mnoho bananovnikov, kaktusov a inych exotickych stromov. Najzaujimavejsie bolo, ze na vrcholoch kopcov v danom udoli rastli palmy (asi 1600 m.n.m.). Obed sme si dali v meste Chyamche (1385 m.n.m.), v super restauracii s vyhladom na cele udolie plne ryzovych poli a na divoku rieku, ktora nim prechadzala. Po obede, asi okolo 16 hodiny, sme prisli do mestecka Tal (1600m.n.m.), ktore sa nachadza na malej rovine, kde rieka vyplavuje jemny piesok. Vyzera to tam ako plaz v srdci Himalajii. Vecer sme videli vo vedlajsom dome miestnu oslavu so zivou hudbou, aj ked celu noc spievali iba jednu pesnicku.

Treking Bhulbhule - Syange

Treking Bhulbhule - Syange

Rano sme sa prebudili a dali si ranajky. Ja s Branom sme sa necitili najlepsie, Brano bol trochu prechladnuty a ja som sa citil dost slabo, ani neviem z coho. V noci som vyskusal novy spacak a zistil som, ze hreje az privelmi, tak som musel vlozku z neho vyhodit a iba sa nim prikryt. Rano o 8.30 bola pred nami 25 km cesta (s Branom sme si povedali, ze taku dialku sme este nikdy nepresli peso :)). Cestou sme stretavali deti, ktore stale oslavovali festival a spievali nam a my sme im za to museli davat peniaze, inak by nas nepustili. Miestami to bolo otravne, ale presli sme to bez ujmy, aj ked sme postupne minuli vsetky drobne. Na obed sme sa zastavili tesne za polovicou cesty v Bahundande v restauraci na vrchu dediny s nadhernym vyhladom na okolite ryzove polia. Celou cestou som si vsimal, ako sme stale v tropickom pasme, aj ked sme vyrazili z 890 m.n.m. a skoncili v 1130 m.n.m. Popri chodniku rastli bananovniky, pomarancovniky a rozne exoticke stromy, ktore som videl v Malajzii, bolo pocut bzukot cikad a piskot vtakov, proste clovek by nepovedal, ze pod osemtisicovkami bude tak teplo. Domaci vravia, ze tu v 1100 m.n.m. nemaju nikdy sneh. Vecer sme sa konecne osprchovali; bolo prekvapujuce, ze mali teplu vodu. Sprcha dobre padla. Objednali sme si veceru ... a pekny den za nami.

Cesta Kathmandu - Besisahar - Bhulbhule

Cesta Kathmandu - Besisahar - Bhulbhule
Rano sme vyrazili minivanom z Kathmandu do Besisaharu, cesta trvala 5 hodin. Kedze bol Dovali festival (nieco ako novy rok u nas), tak nas zastavovali skupiny deti a spievali nam pesnicky, samozrejme nieco za to ocakavali. Zastavovali nas skoro v kazdej dedine, takze sa nam vsetky drobne vytratili z vrecak. Minivan isiel ako cert a cesty boli velmi zle, pekne nas vytriaslo. V Besisahare sme prestupili na terenny autobus, ktory nas mal odviezt do Bhulbhule. Taku cestu som este nezazil. Kedze som sa necitil najlepsie, ostal som sediet v autobuse, Brano so Sasom isli na strechu a s domacimi cestovali asi hodinu na streche. Cesta bola horska, ziadna asfaltka, podobne stupanie ako u mna na chate, takze pocas cesty sme mali vela zazitkov. Bolo velmi zaujimave vsimat si bananove palmy a exoticke stromy a v pozadi konciare osemtisicoviek. Kedze sme boli v nadmorskej vyske asi 800 m, tak tu bolo prijemne teplo. Neskoro po obede sme sa ubytovali a vecer si dali veceru, pricom sme pocuvali spev deti, ktore chodili od domu k domu a spievali nieco ako koledy:).

Nepal Kathmandu

Kathmandu

Po pristati a vizovych formalitach som zistil, ze na letisku nefunguje bankomat, takze som nasiel taxikara, ktory ma odvezie do hotela a cestou sa zastavime v bankomate. Samozrejme ma doviezol do hotela, ale do zleho. Bol vecer a bol som unaveny, kedze lietadlo meskalo. Slovensky T-mobile nema v Nepale roaming, a tak som sa nemohol spojit so Sasom, v ktorom hoteli su ubytovani. Zacal som vybavovat nepalsku sim kartu, aby som mohol byt v kontakte s ostatnymi. V Nepale bol ale zaciatok najvacsieho sviatku a nikomu sa uz nechcelo robit, preto kartu kupit nebol problem, ale zaregistrovat uz ano. Nakoniec sa mi to podarilo a spojil som sa so Sasom. Ubytoval som sa a uz bolo 10 hodin vecer. Na druhy den som sa popozeral po stvrti Thamel, ktora je plna obchodikov a restauracii, oproti Indii to vyzeralo ako v Europe. Popozerali sme nejake trekerske oblecenie a isli vybavit povolenie na Annapurna circuit. Kathmandu bolo velmi podobne Indii s tym, ze mne pripadalo cistejsie. Po 2 dnoch prisiel aj Brano, takze sme na dalsi den mohli vyrazit na cestu.

Delhi Odlet

Delhi
Po klasickom meskani a chaose v autobuse z Bhuntaru do Delhi sme dorazili skoro rano do Delhi. Autobus nas vylozil asi 10 km od hotela, takze sme isli riksou, ktora nas odviezla do hotela. Bolo rano, asi 6 hodin, Delhi sa prebudzalo do noveho dna, my sme mohli vidiet realitu - vsade prach, spina a bordel. Ludia sa zobudzali a zacinali prevazat rozne tovary na vozikoch, voloch, riksiach a podobnych jednoduchych dopravnych prostriedkoch. Vychod slnka iba zvyraznoval smog, ktory sa rozprestieral po rannej oblohe. Ubytovali sme sa v dohodnutom hoteli. Po chvilke odpocinku sme sa stretli so Sasom a Nickom a v hoteli uz bol aj Jimo s Ivkou, takze sme sa tam zisli vesela partia :) Na obed sme isli spolu. Na druhy den sme isli so Sasom na letisko na lietadlo do Kathmandu. Cestou bolo mozne vidiet uplne inu tvar Delhi. Kedze pred par tyzdnami boli v Delhi Commonwealth Games, cesta a jej okolie boli ako z ineho mesta; vsetko upravene a ciste. Na letisku sa Saso stretol s mamou a tetou. Brano isiel do Kathmandu autobusom asi 40 hodin. Nick ostal v hoteli a mal by nas niekde dobehnut. Kde, to nikto nevie.

Manikaran

Manikaran
Vecer sme prisli do Manikaranu, ubytovali sa a cakali sme na Sasa, ktory mal prist s Nickom z Toshu. V Manikarane sme sa vsetci stretli a na druhy den sme sa vybrali do Delhi

Jari - Malana

Jari - Malana (zabudnuta dedina)

V Jari sme si zobrali taxik, ktory nas zobral skoro az do dediny Malana. Cesta, na ktorej sme stretavali nakladne auta zo stavby vodnej elektrarne, viedla neuveritelnymi usekmi, castokrat bola vysekana v skalach. Priepasti boli miestami hlboke 500 metrov a vyhlad na lesy a kopce bol nadherny. Ked sme poprosili taxikara, aby nam zastavil, hned zacal balit jointa, aby sa lepsie islo, tak chalani vyskusali. Po asi hodine cesty nas vylozil na ceste a ukazal nam, kadial ist, ze to ma byt 40 minut. Po ceste nas zastavovali ludia, ktori nam stale nukali charas a pytali sa, kolko kil chceme kupit. Dedina Malana je zvlastna v tom, ze tu ziju potomkovia z vojska Alexandra Velkeho a vynimocne je to, ze sa tam cudzinci nesmu dotykat nicoho: domov, ludi, kamenov. Cudzinec domacim nesmie ani nic podat. Ked im chce nieco podat, musi to polozit na zem a oni si to vezmu zo zeme. Na chodniku sa miestni vyhybaju cudzincom. Radsej idu z chodnika dole, ako by sa mali stretnut s cudzincom, je to taky zvlastny pocit. Pred a za dedinou su postavene ubytovne pre cudzincov, v ktorych sa da ubytovat. Tieto ubytovne maju zvacsa ludia z nedalekych miest a na nich sa pravidla voci cudzincom nevztahuju. V strede dediny sme videli tzv. Radu starsich, ktori sedeli na zemi a rozpravali sa. Ked nas videli, ze sa blizime ku kostolu, zacali kricat, aby sme sa nedotykali kostola (pri dotyku zakazanych veci hrozi pokuta 1000 rupii), pretoze ak sa cudzinec niecoho dotkne, musi sa vsetko dotknute poriadne vyumyvat. V minulosti sa to muselo umyvat krvou z koz alebo oviec. Nakoniec sme sa ubytovali nad dedinou s nadhernym vyhladom do dvoch dolin. Ked sme prechadzali dedinou, tak nas domaci sledovali, aby sme sa nicoho nedotkli, sem tam nam niekto ponukal charas a jeden druhemu odovzdavali informacie, ze nic nechceme kupit. Ubytovanie tu bolo velmi skromne a strava taktiez, takze sme tu zostali iba jeden den a vydali sme sa dole peso strmim klesanim. Po hodine sme sa zastavili na ceste, kde sme asi pol hodinu cakali na taxik, o ktory sme sa podelili s tromi domacimi. Taxik nas doviezol az do dediny Jari, kde sme nasadli na autobus do Manikaranu.

Nagara-Jari

Do Nagara sme prisli okolo obeda a stretli sme sa znovu s Fabianom a nasli si hned ubytovanie. Cena bola trochu vyssia, ale suhlasili sme.Cez den sme si pozreli dedinu Nagara zamok a Museum koncert malych undickych deti ktore spievali roznymi jazykmi a dali si veceru a sli spat.Na druhy den sme sa zobudili a chceli zaplatit. Domaci nam ukazal ucet, ktory moc nesedel, kedze tam bolo nauctovanych asi o 300 rupii viac. Ked sme si objednavali veceru, povedal, ze to bude asi 70 rupii na osobu. Na veceru sme dostali thali, co je jedlo pozostavajuce z ryze, sosovicovej omacky a zeleninovej prilohy a dve chapati; vsade sa to predava ako tradicne indicke jedlo spolu. Domaci sa zle vyspal a zacal nam to uctovat polozku po polozke. Ked sme mu vysvetlili, ze sme si neobjednali polozku po polozke, ale ze sme si objednali set, povedal, ze on je veriaci clovek a nebude sa s nami dohadovat. Aj taku tvar ma India. Zaplatili sme (a dostal dobru reklamu na internete) a pokracovali sme do dediny Jari, ktora bola v druhom udoli, takze sme museli cestovat znovu cez Bhuntar a prestupovat, skratka cesta na cely den. V Jari sme sa ubytovali na vrchu dediny, v kludnom rodinom guesthouse. Rodina, ktora ho viedla, bola velmi mila a bol tam taky klud, ze sme sa necitili ako v Indii

Manikaran - Manali

Po 6 tich dnoch liecenia sa v Manikarane som sa s Branom rozhodol pozriet sa do druheho udolia, nasa trasa bola Manikaran-Bhuntar-Kullu-Manali a spat sa zastavit v Malane. Nasadli sme na najblizsi bus a isli sme asi 2 hodiny do Bhuntaru. Bhuntar je okresne mestecko s letiskom, takze tam uz bolo viac ludi - vseobecne v Indii je skoro vsade vela ludi. V Bhuntare sme preskocili do druheho autobusu, smer Kullu. Najlepsie je, ze v Indii nie su autobusove zastavky, treba sa opytat miestnych, ci tu stoji bus, ktory ide na vase miesto. Cize ked pride preludneny autobus, musite sa pytat, kam ide - proste incredible India. V Kullu sme prestupili na bus do Manali a po 5 hodinach cestovania sme boli trochu unaveni na mieste. Manali je zname turisticke miesto, kam chodia cudzinci a hlavne Indovia z Panjabu na dovolenku. Kedze je koniec sezony, tak v meste bolo pomenej ludi. Ubytovali sme sa na kopci v guesthouse. Vecer bolo dost zima, kedze sme boli 2000 m.n.m a kurenie nikde nie je. Vecer sme sa zoznamili s Fabianom (francuzsky chalan) a sli sa pozriet na chram v starom Manali. Rano sme sa ubytovali v inom guesthouse s nadhernym vyhladom na udolie a s novou izbou - asi najlepsie ubytovanie, co som mal v Indii a bolo za rozumnu cenu. Hned ako sme sa ubytovali, isli sme do vedlajsej dediny Varanasi pozriet miestny chram s kupelmi, kde sme sa planovali okupat. Ked sme vsak zbadali tu vodu, tak nas hned aj presla chut. Sadli sme si na terasu jednej restauracie a kochali sa nadhernym pohladom na Manali a zasnezene kopce indickych Himalaji. V novom Manali sme si dali na obed peceneho pstruha, co je v Indii rarita, takze po dlhej dobe sme jedli rybu. Po neskorom obede sme sa vybrali na izbu. Cestou sme na trhu kupili domaci syr paniir a vecer sme ho ochutnali. Bol vynikajuci, len my sme si ho museli dosolit, lebo oni ho predavaju neutralny - ani sladky, ani slany. Na dalsi den sme sa zobudili do slnecneho rana s prekrasnym vyhladom, len skoda, ze sme museli odist. Zaplatili sme a vyrazili sme do Nagara. Prisli sme tam okolo obeda a stretli sme sa znovu s Fabianom a nasli si hned ubytovanie. Cena bola trochu vyssia, ale suhlasili sme.Cez den sme si pozreli dedinu Nagara zamok a Museum koncert malych undickych deti ktore spievali roznymi jazykmi a dali si veceru a sli spat.Na druhy den sme sa zobudili a chceli zaplatit. Domaci nam ukazal ucet, ktory moc nesedel, kedze tam bolo nauctovanych asi o 300 rupii viac. Ked sme si objednavali veceru, povedal, ze to bude asi 70 rupii na osobu. Na veceru sme dostali thali, co je jedlo pozostavajuce z ryze, sosovicovej omacky a zeleninovej prilohy a dve chapati; vsade sa to predava ako tradicne indicke jedlo spolu. Domaci sa zle vyspal a zacal nam to uctovat polozku po polozke. Ked sme mu vysvetlili, ze sme si neobjednali polozku po polozke, ale ze sme si objednali set, povedal, ze on je veriaci clovek a nebude sa s nami dohadovat. Aj taku tvar ma India. Zaplatili sme (a dostal dobru reklamu na internete) a pokracovali sme do dediny Jari, ktora bola v druhom udoli, takze sme museli cestovat znovu cez Bhuntar a prestupovat, skratka cesta na cely den. V Jari sme sa ubytovali na vrchu dediny, v kludnom rodinom guesthouse. Rodina, ktora ho viedla, bola velmi mila a bol tam taky klud, ze sme sa necitili ako v Indii

Manikaran

Po 4 dnoch v posteli v Manikarane mi je lepsie. Vcera prisli aj chalani z hor, lebo tam nasnezilo a pocasie sa zhorsilo. Budu tu asi 2-3 dni. Kedze sa necitim v  100% stave, tak zostanem zopar dni dole a hore pojdem pozriet neskor. Chcel som spravit kratku vychadzku do Kasolu, ale hned mi dosli sily, tak som sa otocil a siel sa radsej vyhrievat na balkon.

Tosh - Manikaran

 
Neviem, ci som to pisal, ale cely blog robim z iPhonu, takze prepacte tie chyby. Inak dnes som rozbehol uploadovanie foto z iPhonu na Picasu, takze su tam nove fotky: http://picasaweb.google.com/marekaugustin

Cestu hore do Kutly som sice zvladol, ale evidentne ma to zobralo. Spoznal som tam mnoho dedincanov, ktori denne chodili do 3300 m.n.m. robit. Proste rano vyslapali 5 km s vyskovym rozdielom asi 700 m, robili tam do vecera do 6tej a cestou spat este brali drevo do dediny. U mna, aj u Brana maju ti ludia respekt. 2 dni som nikam nechodil, len som sedel v dome s nadhernym vyhladom, tak som sa po troch dnoch rozhodol, ze zidem do mesta Manikaran. Nalozil som si vsetky veci (cca 20kg) a isiel som dole. Nebolo mi najlepsie, ale horucku som nemal. Do Toshu som prisiel za 40 minut, cesta bola smyklava, lebo v noci naprsalo. V Toshi som isiel pozriet do Bloodyho domu, ale nebol tam, tak som si odpocinul a pokracoval do dalsej dediny (asi 3km) na autobus. Po ceste som stretaval robotnikov, ktori opravovali cestu, a vsimol som si, ze si ma prezeraju. Mal som v rukach trekove palice, asi take este nevideli. S palicami sa mi islo lepsie, lebo sem tam sa mi zatocila hlava. Ako som isiel dole, citil som, ze sa mi lepsie dycha. Po asi 1 km mi zastavil nakladiak a chlap sa ma pytal, kam idem. Kedze som mu nerozumel, vytiahol som iPhone a povedal mu nazov dediny ukazal mu ju na mape, tak sme sa porozumeli. Bol to Nepalec, co robi v Indii. Miestami sme isli tesne na krajnici cesty a pod nami roklina 300 m hlboka, ziadne zvodidla - nic. Bolo mi tak zle, ze mi to bolo jedno. Aj ked obcas som otvaral dvere, ze vyskocim. Nepalec bol vysmiaty. Prehodili sme len par viet, lebo mi nebolo do reci. Na krizovatke zastavil, dal som mu 50 rupii (cca 90 centov)a rychlo som vystupil, lebo sposobil dopravnu zapchu. Na autobus to bolo 50 m, hned ako som nan naskocil, sme sa pohli, co bolo fajn. Cesta busom bola asi najhorsia, aku som kedy zazil. Boli sme asi 2000 m.n.m., autobus hadzalo, ruksaky poskocili asi o 50 cm do vysky a mna tiez par krat vyhodilo zo sedadla. Samozrejme cestou sa cuvalo a vyhybalo, kde sa dalo, lebo to bola cesta pre 1 auto. No predajca listkov v autobuse prisiel a z prenosnej digitalnej kalkulacky vysiel listok za 18 rupii, co je asi 30 centov. Do Manikaranu sme prisli v pohode, hned sa na mna vrhli taxikari, ze ci nechcem odviezt. Ubytoval som sa v hoteli, citil som, ze som so silami na konci. Tak som rychlo skocil do pracovne, nakupil som ovocie, cestou sa zastavil v ayurvedskej lekarni a kupil si nieco na bolest hrdla. Este som sa najedol v restauracii a isiel som si dat horuci kupel do bazena (su tu mineralne pramene). Z bazena som siel na izbu a padol som od unavy do postele. Ked som sa zobudil, tak som si uvedomil rozdiel medzi zivotom hore a tu dole v mestecku - svetlo svietilo, telefon sa dal nabit, vodovodny kohutik a podobne veci, ktore beru ludia v europe ako uplnu samozrejmost. Odporucil by som to kazdemu zazit, aby si uvedomil, co mame. Vecer som si dal druhy kupel a siel sa navecerat.
Verim, ze sa moj stav zlepsi a ze budem moct trenovat na Nepal.

Cesta Tosh - Kutla

Rano sme sa zobudili, nalozili si ruksaky a isli sme cez dedinu, kde sme dokupili potraviny. Po prejdeni 500 metrov sme zistili, ze to nebude take jednoduche. Kazdy ma asi 20 kg na sebe a v 2500 metrovej vyske nevladzeme dychat. Brano si berie nosica a ja to chcem skusit sam vyniest, kedze to beriem ako trening na Nepal. Blogujem cez net a momentalne tu ide edge, verim, ze aj hore u Sasa bude signal, aj ked budeme bez elektriny. Takze tazka skuska na telo je pred nami. Do Kutly sme dorazili, ja som bol uplne vycerpany, Brano mi zobral maly ruksak, cize som mal asi 17 kg na pleciach. Cestou sme mali asi 5 zastaviek, co bolo fajn. Ked sme dorazili hore, tak sme sa tam zisli asi 15ti. Cestou vacsina pofajcievala charas a ja som bol rad ze mozem dychat, lebo v tychto vyskach sa naozaj tazko zvyka na riedky vzduch. Cestou ma trochu opalilo, lebo slnko je fakt ostre. Saso tu ma nadhernu chatu s vyhladom dole do doliny a oproti su zasnezene konciare 5000coviek, vedla huci potok, okolo domu sa pasu kravy, ovce, kozy a kone a je tu zopar psov - proste idylka. Byvanie je sice zakladne, po vodu treba chodit do potoka, elektrina nie je a pre drevo sa musi chodit do lesa. Takze clovek si tu musi zmenit trochu myslenie, co a ako bude robit. Vecer sme si posadali ku piecke, uvarili kavu a caj a pri svieckach sme sa rozpravali. Mesiac nadherne svietil a prekvapivo nebola zima - no ako som spominal idylka.

Cesta Manikaran - Tosh

V Manikarane sme sa zobudili do slnecneho rana, okupali sme sa v kupeloch a dali sme si caj (indicky caj je asi 1dcl tekutiny - je to silny caj s mliekom a dost sladky). Tam sme sa rozlucili s ceskym parom, Saso dostal od nich ruksak a isli sme na indicke ranajky. Po ranajkach sme sa isli pobalit s isli sme na autobus. Cestou sme urobili maly nakup a dali veci do cistiarne asi takym sposobom, ze sme ich polozili na pult a nikto nechodil, tak sme odisli. Saso povedal, ze za 2 tyzdne si po tie veci prideme. Verim, ze nam ich daju :). Cestou sme chceli chytit taxik, ale zase taxikari vymyslali, tak sme isli na autobus. Nastastie prisiel taxikar, ktory bol Sasov kamos a urobil nam dobru cenu. Cestou nam ukazal jeho dom a pochvalil sa svojim charasom. Po ceste sme videli uzasnu sceneriu - zasnezene kopce, udolie s divotecucou riekou, vysoke stromy; proste nadhera. Cesta bola rozbita, zopar krat mi obuchalo hlavu o auto, az tak to triaslo. Vrchol cestovania bol, ked nam sofer povedal, ze si musime auta vymenit, co spocivalo v tom, ze na uzkej ceste pre 1 auto sme sa zacali otacat. Ostatne auta museli zastat a pozerali na nas, co robime. Tak sme zacali prekladat veci z auta do auta a pokracovali. Po asi 1,5 hodine po rozbitej ceste sme sa dostali do dediny Tosh. V Toshi (asi 2500 m.n.m.) sme vystupili a isli sme k Bloodymu, ktory tu zije a cakal nas s obedom. Bola tu aj Janka zo Slovenska, ktora zije tiez tu v dedine. Ostali sme u Bloodyho na noc a rano sa vydame k Sasovi do Kutly, co je asi 1,5 hod do kopca.        

Cesta Delhi - Bhutasan (Himatchal Pradesh)

Cesta z Delhi do Bhutasanu bola drsna. Mali sme autobus Volvo, ale cesta bola strasna, same jamy a cestovanie s Indami nie je ziadna vyhra, ale nestazujem sa, respektujem krajnu a ludi. V Bhutasane sme rano ospali vyskocili z autobusu, hned nas taxikari zacali otravovat, tak som im jasne povedal, ze nie a jeden vysvetloval, ze hlada iba pracu. Kedze sme mali Sasa skuseneho miestnych pomerov za minutu sme boli na autobusovej stanici. Hned nam isiel autobus, takze sme nastupili a uz sme mierili do Manikaranu miestnym busom, co je asi najjednoduchsi bus. Cesty boli velmi uzke, pre 1 auto, vela krat sme sa museli vyhybat protiiducim autam, cuvat naspat a podobne. Pri cestovani bolo vidiet etnicke rozdiely medzi ludmi, ktori nastupovali a vystupovali. Po 2 hodinach cesty sme dorazili do Manikaranu. Z autobusu bolo vidiet ako termalna voda vteka do horskej rieky a vytvara velku paru. Vraj su tu najteplejsie kupele. Manikaran je asi 1500 m.n.m., co znamenalo, ze rano tu bolo vcelku chladno, ale ked vyslo slnko bolo velmi prijemne, na kratke tricko. Ubytovali sme sa v hoteli a kupil som si sim kartu, aby som bol v spojeni so svetom. Pri prichode sme sa stretli s Bloodym (Slovak, co tu zije), dali sme si caj a pokecali. Potom sme isli na mensiu prechadzku (1hod) do vedlajsej dediny Kasol na obed, ze tam dobre varia. Cestou bolo vidiet nadhernu sceneriu Himalajii, sneh na vrcholoch, pekne ihlicnate lesy a rieku, ktorej zvuk je nezabudnutelny. Obloha bez oblacika a slnko prijemne hreje - proste nadhera. V Kasole sme isli do Evergreen restauracie, kde mali vynikajuce jedlo. Vseobecne indicke jedlo je super a nie je take stiplave ako thajske. Po obede prisla na nas unava a sli sme na hotel, kde som hned zaspal a ostatni spolu so mnou. Vecer som skocil do kupelu a potom sme isli na veceru s jednym ceskym parom. Jeden pekny den za nami a mozem ist spat. Zajtra nas caka presun do dediny Tosh.   

Zaciatok cestovania

Po dlhej dobe (4 mesiace) na Slovensku som odisiel cestovat. Tentoraz zacinam Indiou a Nepalom. Ako to u mna byva zvykom, nechal som si vsetko na poslednu chvilu, takze som sa ani nestihol so vsetkymi rozlucit a ospravedlnujem sa za to. Na tomto blogu budem pisat moje a verim, ze aj nase zazitky z ciest, kedze nebudem cestovat sam.
Do Indie som letel z Viedne do Delhi cez Amman. Cesta bola v poriadku, az na to, ze to trochu dlho trvalo. V Delhi som pristal o 4.15 rano, takze som bol pekne dolamany z cesty. Na letisku som ostal v soku, lebo sme isli po letiskovej hale, ktora bola dlha asi 2km, na com by nebolo nic zvlastne, keby tam nebol vsade koberec. Priznam sa, nikde som nevidel budovu 2km dlhu a 10m siroku a vylozenu kobercom :) - proste Incredible India. Colnica a pasove prebehlo bez problemov. Na letisku som sa drzal rad od Sasa, ktory ma uz spolu s Branom cakali v hoteli. Samozrejme s taxikarmi zjednavacky. V taxiku som isiel s jednym mladym Indom z Dubaja, ktory sa prisiel pozriet do Indie na 3 dni. Do hotela som prisiel asi o 6.00 rano a volal som Sasovi, nech pride dole, ale ako to chodi, indicka sim karta mu expirovala a na recepcii sa mu nevedeli dovolat, ani dobuchat, ze nie je na izbe. Pozrel som si hotelovu knihu a videl som, ze je este zapisany v hoteli, tak som si nechal veci na recepcii a isiel sa pozriet po okoli. Hned som aj nasiel Sasa na ulici, ze si bol dat caj, tak som sa rovno na ulici naranajkoval a sledoval som zobudzajuce sa Delhi. Vratili sme sa do hotela a ja som si unaveny z cestovania pospal. Okolo obeda som sa zobudil a zvital sa s Branom. Spolu sme sa vybrali pozriet si mesto a naobedovat sa. V Delhi bolo prijemnych 30 stupnov. Najedli sme sa v jednej juhoindickej restauracii, kde mali vynikajuce jedla. V restauracii bolo zaujimave, ze tam bolo asi 10 hosti, ale zamestnancov asi 15 - a to len tych, co sme videli. Bohvie kolko ich bolo v kuchyni. Jeden len otvaral dvere, dalsi len zametal podlahu na prizemi, dalsi na poschodi a podobne; proste India. Po obede sme sa presli po meste, vsade bolo plno policajtov a vojakov s automatickymi zbranami. Na rohoch ulic boli urobene strelecke hniezda z vriec z piesku. Chceli sme si urobit fotku s vojakmi, co mali samopaly. Jedni sa nechceli fotit, ale asi 50 m dalej sme sa opytali dalsich a ti sa fotili s radostou, este si zacali vytahovat aj svoje fotaky a zavolali dalsich. Tak sme sa museli fotit so vsetkymi (museli sme, ved mali samopaly a odstrelovacky s ostrymi nabojmi :)). Pri navrate do hotela sme trochu zabludili a vbehli sme do nie najlepsej stvrte. Priznam sa, nebolo mi vsetko jedno, to bola prava India. Podvecer sme isli na autobus, ktory nas viezol do statu Himatchal Pradesh, cesta cca 550 km (12 hodin v autobuse).